Situácia v klube uviazla na mŕtvom bode, čoraz viac je jasné, že funkcionári na Podháji sa bez pomoci z vonku nikde nepohnú. Ak nepríde v najbližších dňoch, klub, ktorý sa vlani tešil z bronzovej medaily, spadne do priepasti.
Áno, niekto si môže povedať, však nech spadne. Čo nás potom. Keď na to nemajú, tak nech nehrajú. Čo na tom, že hokej v Turci je aj napriek obrovským problémom stále v našom regióne športom číslo jeden, čo na tom, že juniori po dlhých desiatich rokoch hrali v aktuálnej sezóne finále a nevedia, aká ich čaká budúcnosť, čo na tom, že sme Slovensku vychovali reprezentantov, čo na tom, že je tu obrovská tradícia, ktorú by v hodnotovo vyspelejšej krajine vyvážili zlatom.
Ak voláme v martinskom športe po prioritách, tak hokej je jednou z nich. Ak nie absolútnou. Preto mu treba venovať pozornosť. Teraz alebo nikdy.
Samozrejme, pravdu majú aj tí, ktorí tvrdia, že i v klube sa pred začiatkom minulej sezóny, a určite aj počas nej, urobilo veľa chýb. Nakoniec, aj v našej analýze ročníka sme už o nich v našom týždenníku otvorene písali. Pripomínať zle postavený rozpočet, prestupovú politiku, hádky o vstupné však teraz nemá veľký význam. Chyby patria k životu a dajú sa napraviť. Ale možné je to len vtedy, keď bude hokej v Martine existovať.
Čo dodať na záver? Hádam už len to, že aj v mene fanúšikov, ktorí zbierajú na jeho záchranu podpisy, prosíme všetkých, ktorí môžu pomôcť, dajte najpopulárnejšiemu športu v Turci šancu. Lebo ak sa raz hokej u nás rozsype, tak ho už ťažko niekto postaví na nohy. Bez extraligy aj investovanie do mládeže nebude spásou. Veď mládež stratí vzory a časom aj možnosť hrať na najvyššej úrovni. Môže sa potom stať, že my vychováme, no profitovať budú iní.
Nakoniec, po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Všetci vieme, čo sa stalo v Martine s futbalom, hádzanou, atletikou, boxom, džudom. Nechce sa nám veriť, že sme sa už nepoučili.
