Aj Igor Gašpar (75) patrí k poslednej generácii, ktorá môže svojim vnúčatám rozprávať o vojnových zážitkoch a absurdite dvoch totalitných režimov. Nie vždy si uvedomujeme nenahraditeľnosť priamych svedkov dejín, o ktorých sa už niekoľko rokov učia aj žiaci na základných školách.
Hoci mal Igor Gašpar na konci vojny len deväť rokov, na oslobodenie svojej rodnej obce si pamätá presne. Červená armáda totiž dorazila do Valče na jeho meniny – 10. apríla. „Ako prvý prišiel Rus, volal sa Peter. Celá dedina ho vítala," spomína na udalosti spred takmer sedemdesiatich rokov Igor Gašpar. „Nemci dedinu opúšťali deň predtým. Bol som v škole, s učiteľom Kňazekom sme od valčianskeho kostola sledovali, ako vyhodili do vzduchu most v Príbovciach. Bol nádherný, s oblúkmi."
Kradol vojakom zbrane
Čas druhej svetovej vojny nemal z pohľadu dieťaťa tragický ani pochmúrny nádych. Jedla síce bolo v dome málo a väčšinu roka sa chodilo naboso, no za každým humnom sa skrývalo dobrodružstvo. Igor si spomína len na kusé zážitky z najdramatickejších chvíľ.
Ruských ani nemeckých vojakov sa malý Igor nebál, najviac sa staral o to, ako im „potiahnuť" nejaký ten náboj a ešte lepšie zbraň.
„Raz ma jeden zo skupinky Ukrajincov, ktorá bola rozložená v susednom dome – práve tých bolo vo Valči najviac – uvidel, ako som im zobral samopal. Dal som sa vnohy, on za mnou. Celý som sa dodriapal, ako som preskakoval plot z ostnatých drôtov u Suroviakov, no napokon som im ušiel. Obišiel som dedinu a domov sa vrátil až v noci, mama už bola celá vystrašená," spomína so smiechom.
V zadnej izbe ich domu si zase zriadili proviant Maďari a Rumuni – inak vraj najbiednejší zo všetkých vojakov. „Raz večer sme sedeli s nimi v kuchyni a odrazu dnu vošiel sused, ktorý partizánčil za dedinou, s guľometom v rukách. Len tak zbledli, ruky im okamžite vybehli hore. On sa však len smial, nechcel im ublížiť."
Nemca medzi partizánmi nechceli
V mysli sa však vynárajú aj iné spomienky. Igor nikdy nezabudne na Nemca, ktorý sa rozhodol zbehnúť k turčianskym partizánom. Vojaci ho neskôr chytili, popravili, uviazali nohami o voz a vláčili po celej dedine. Pietne ho napokon pochovali až samotní Valčania.
Inokedy zas Nemci odvliekli do Martina tristo chlapov, aby vyšetrili, kto z nich má na svedomí úmrtie jedného z ich vojakov. „Dvaja sa už nikdy nevrátili: Baka a Šufliarsky," spomína presné mená.
Igor si spomína aj na polobanditskú skupinu Vlasovcov. „Vždy predtým, ako mali ísť cez dedinu, dedinský hlásnik varoval pred vychádzaním z domu. Po každom totiž strieľali. Ja som však nikdy neodolal a aspoň cez záclonu ich sledoval. Pamätám sa, že s nimi chodil na koni aj taký 13-ročný chlapec, a ten veru vystrájal poriadne kúsky."
Začiatky komunizmu boli najhoršie
Vojna sa skončila, nastal čas rekonštrukcie a prišiel Víťazný február. Práve rané obdobie komunizmu považuje Igor Gašpar s manželkou Želmírou (74) za najhoršie časy. „Iste to však súvisí aj s tým, že už sme neboli deťmi a mnohé veci sa nás priamo dotýkali," kriticky reflektuje pán Igor.
Nazvať ho možno aj obdobím prevracania kabátov, donášania a zatýkania. Kým vysoko postavení Česi a Slováci sa začali obávať monsterprocesov, z „obyčajných ľudí" sa museli mať na pozore kňazi, bývalí partizáni či príslušníci Hlinkovej gardy. Hneď po vojne sa dostalo do väzenia niekoľko gardistov, vrátane budúceho manžela Igorovej matky. „Celý život bol takéhoto presvedčenia, ani komunizmus na tom nič nezmenil," vysvetľuje a dodáva, že väčšina bývalých gardistov sa za krátky čas premenila na komunistov." Komu chýbalo mimikri, ľahko mohol dopadnúť ako Suroviak, ktorého vraj zobrali komunisti rovno od mláťačky a odsedel si šesť rokov v base.
Partizánom farár nesedel
Mnoho zatknutí mala vraj na svedomí trojčlenná skupinka valčianskych donášačov. „Každý vedel, o koho ide, aj ja si dodnes pamätám ich mená. Jeden z nich sa neskôr stal riaditeľom...," hovorí Igor. „V roku 1951 sedelo v base najmenej 250 Valčanov."
Jasne si spomína na deň, keď prišli komunisti hromadne zatýkať. „Pásol som vtedy kravy nad kostolom a uvidel prichádzať niekoľko autobusov." Mnoho z bývalých partizánov ušlo do hôr, skrývali sa po bunkroch. Neraz ich chytili až po roku, zväčša si odsedeli tri - štyri roky.
Desať rokov si odsedel aj valčiansky farár Števek. Toho sa dokonca niekoľko razy pokúšali zabiť aj partizáni. Podľa Igora to bolo sčasti spôsobené nenávisťou k Tisovi, ktorý bol takisto farár, a sčasti im jednoducho nesedel. „Zakaždým ho zachránili Rusi, ktorí takisto bojovali s partizánmi: Popa nie, vraveli. Na Rusov preto nikdy nenadával."
V roku 1951 mu komunisti naťahali káble v blízkosti fary a „našili" mu vysielačku. Prišli si poňho jedného dňa na pravé poludnie. Spomínaná trojica Valčanov sa k nemu dostala ešte počas slúženia omše.
Po prepustení z basy ho Igor s rodinou pravidelne navštevoval v oravskom Žaškove, kde mu bola pridelená fara. Normalizácia už naňho nemala dopad, po roku 1968 šiel totiž už na dôchodok.
Pre streľbu si odsedeli deň na polícii
Porušovanie ústavných práv bolo v tom čase na dennom poriadku, čo dokazuje aj epizóda z Igorovho života, ktorá sa odohrala ešte v 50. roku. V tom čase bol Igorovým obľúbeným odevom dlhý čierny kabát. „Mama sa ma furt pýtala, kade v ňom už len chodím. Pravda je, že som pod ním dobre schovával zbrane a náboje, ktoré som ešte za vojny zobral vojakom a neskôr ponachádzal v bunkroch. Obľúbenú pušku som si schovával v pivnici."
S kamarátmi chodievali strieľať do vzduchu nad trnovský chotár. Aj raz v nedeľu sa takto siedmi vybrali. Ako tak strieľajú, naraz len začujú krik: Odhodíš tú zbraň! „Otočil som sa, a tam stál polesný Schumichrast. Vystrelil som jeho smerom len tak do vzduchu, načo sa zľakol a rozbehol preč. Videl som však, že nás spoznal."
Zvyšok dňa chlapci strávili na lúke Javorine, kde špekulovali, čo ďalej. „Boli sme mladí – sprostí, uvažovali sme dokonca nad tým, že utečieme za hranice. Nakoniec sme sa však dohodli na spoločnej verzii, pokiaľ nás budú vypočúvať."
Na druhý deň krátko po ôsmej zastali pri ich škole dva Tatraplány a všetkých siedmich zobrali rovno na policajnú stanicu. Vyšetrovali ich do druhého rána. „Stokrát sa nás pýtali to isté a neustále nás vyzliekali, či na našom tele neobjavia „čiernu ruku." Podozrievali nás totiž, že sme v spojení s rovnomennou skupinou martinských gymnazistov."
Výsledkom bola trojka z mravov a opakovanie ročníka, čo sa s Igorom ťahalo prakticky až do ženby. „Najväčšiu hanbu však utŕžila rodina Joža Mendeľa, ktorého otec bol štátnym zamestnancom," podotkol Igor.
Jeho manželka Želmíra, ktorá celý život pracovala ako zapisovateľka na okresnom súde, komentuje, že ŠtB-áci nemali právo vypočúvať mladistvých bez rodičov a navyše 24 hodín v kuse. „Nuž, taká ale bola doba," povzdychla si.
Pred združstevňovaním skrývali zvieratá
V tom čase sa rodiny vyrovnávali s peklom združstevňovania. Gazdovstvá obchádzali skupinky, ktoré spisovali hospodárske zvieratá a veľkosť políčok, na základe čoho rodinám vyrubovali výmer takzvaných kontingentov: ten museli pravidelne odovzdávať v podobe vajec, mlieka, obilia či kukurice. A ak sa pritrafil neúrodný rok? To nikoho nezaujímalo. „Najhoršie bolo, keď chodili spisovať sliepky. Kým sa dostali k nám, snažili sme sa väčšinu sliepok vyhnať za plot, na lúku. Pamätám si, ako mama vždy zas hovorí: Tie sliepky sú zase doma. Inokedy sa otec zas snažil prasa do slamy zahrabať. Ako prišli zapisovatelia, začalo kvíkať ako divé. Otec potom to úbohé prasa od jedu za uši vyťahal," spomenula si na svoje detstvo na Liptove i Želmíra.
Paradoxom je, že Igor, vtedy čerstvý absolvent roľníckej školy, sa ocitol na opačnej strane barikády. „Ako najmladší zamestnanec na okrese som každý deň so skupinkou desiatich kolegov chodil do dediny spisovať majetok a nahovárať ľudí na družstvo. Ale ako som mal ja – 19-ročný fagan nahovárať 50-ročného chlapa? Tak som si zväčša len vypil čaj, zajedol slaninu a podebatoval. A zamestnávateľovi som vysvetlil, že som nepresvedčil." Už len táto skúsenosť mu podľa jeho slov naplno odhalila zvrátenosť režimu.
Predsedovi MNV brnkli po nose
V živej pamäti mu zostala najmä jedna návšteva Nolčova, kde sa najprv zastavili u biednej ženy s malou dcérkou, ktoré mali v chalupe len hlinenú podlahu. Našťastie sa mu splnomocnenca podarilo presvedčiť, aby takýchto chudákov nechali na pokoji. A keď navštívili tých najchudobnejších, hovoria si, že by sa patrilo aj tých z opačnej strany barikády. A hor sa do dvojchalupy predsedu MNV a jeho tajomníka. „Predseda zostal i trochu prekvapený, najmä, keď sme mu našli na povale hŕbu mäsa a klobás, čo nijako nešlo dohromady s tým množstvo zvierat, ktoré priznal. A tak sa vyhovoril, že to je bratove. To brata rozzúrilo, vzal sekeru a rozbehol sa za splnomocnencom. Aj som sa bál, že ho zabije. Napokon za to dostal osem mesiacov. K podobným incidentom – najmä s vidlami – však dochádzalo často."
