j sezóne I. ligy skupiny stred k druhému miestu.
Bývalý výborný extraligový hráč v súčasnosti úspešný tréner a maximalista Peter Blahuta napriek týmto úspechom spokojný nie je.
Ako je tréner Peter Blahuta spokojný s vystúpením svojich zverencov v nedávno skončenom ročníku I. volejbalovej ligy?
- Musím priznať, že som sklamaný. Do Neografie ma na začiatku sezóny angažovali s cieľom konsolidovať rôznorodý tím na mužstvo, ktoré sa popasuje o postup do extraligy. Toto predsavzatie sa nepodarilo naplniť.
Druhá priečka v konečnej tabuľke skupiny stred však tiež nie je na zahodenie ...
- Na papieri vyzerala súpiska veľmi dobre. Typologicky aj vekovo bolo družstvo kvalitne poskladané a podľa môjho názoru malo predpoklady na víťazstvo v súťaži.
Do ročníka ste vstúpili dobre, no potom akoby vám postupne dochádzal dych. Kde bol najväčší problém?
- Negatívne na naše výkony vplývali zranenia kľúčových hráčov. Lavička nebola až taká silná, aby tieto výpadky nahradila. Prišlo skúškové obdobie a ďalšia tréningová aj zápasová absencia vysokoškolákov. Namiesto toho, aby s pribúdajúcim časom výkony mužstva gradovali, museli sme od zápasu k zápasu zostavu zliepať.
Dá sa vôbec v takejto situácii trafiť do optimálnej zostavy?
- O hľadaní optimálnej zostavy nemohla byť ani reč, pretože až príliš často bolo treba improvizovať. Napríklad v Hliníku nad Hronom sme mali na palubovke troch nahrávačov naraz. Za normálnych okolností je to nelogické riešenie, no v danej chvíli sa situácia lepšie zvládnuť nedala.
Kostru mužstva ste chceli vybudovať z mladých hráčov a doplniť ich skúsenými harcovníkmi. Chytila sa nastupujúca generácia svojej šance?
- Teraz nebudem deliť mužstvo na starých a mladých a zhodnotím ho komplexne. Najviac ma mrzelo, že niektorí hráči sa k profesionálnemu volejbalu ani nechceli priblížiť. Aj v prvej lige treba byť na seba primerane náročný a o tom niektorí nechceli počuť. Stačilo im prísť si zahrať a nič viac. Potom sa však nemôžu čudovať, keď sú kvalitní súperi v zlomových okamihoch stretnutí krok pred nami. Moji zverenci určite majú volejbalovú kvalitu, ale na odstraňovaní nedostatkov sa niektorým z nich veľmi pracovať nechce.
V zápasoch predposledného dvojkola proti Detve ste si na poste nahrávača zahrali aj vy. Cítili ste na palubovke dobre?
- Určite áno. Spolupráca s chalanmi na ihrisku bola fajn. Ako som už spomínal, sú to veľmi dobrí volejbalisti. Vo viacerých momentoch im bola radosť nahrávať. O to viac ma mrzí, že sa nám nepodarilo razantnejšie zabojovať o postupovú priečku. Potenciál na prvenstvo tento tím v každom prípade mal.
Počas predchádzajúcej sezóny ste trénovali ženský celok a v skončenom ročníku ste viedli mužský kolektív. Kde sa vám pracovalo lepšie?
- Ťažko sa mi odpovedá, pretože medzi dievčatami aj chalanmi som zažil ťažké, ale aj veľmi pekné volejbalové chvíle. S babami sa asi robí trošku ťažšie, no zväčša pracujú o niečo svedomitejšie a aj odozva je od nich lepšia.
Rozmýšľali ste už nad tým, akým smerom sa bude uberať váš ďalší volejbalový život?
- Dali sme si teraz krátku pauzu. Potom ešte máme v pláne odohrať nejaké exhibičné zápasy. Sadneme si spolu a veci prejdeme a rozdiskutujeme. Ak zostane zdravé jadro tímu pokope a bude chcieť pokračovať, rád pomôžem. Treba však pre všetkých stanoviť pravidlá, ktoré budú ochotní a schopní akceptovať. Nechcem od niekoho, kto študuje v Brne alebo v Trnave, aby chodil v strede týždňa do Martina na tréning. Ale ak niekto povie, že je zranený, my musíme na zápas cestovať šiesti a potom sa dozviem, že hral na nejakom turnaji, to považujem za poriadny podraz.
Myslíte si, že aj amatérsky šport by mal obsahovať isté profesionálne črty?
- Viem, že všetko ide na úkor voľného času, rodiny či priateľov. Hráči by ale podľa mňa mali cítiť určitý záväzok voči spoluhráčom, klubu, trénerovi a isté veci v rámci svojich možností volejbalu podriadiť. Celá rovnica samozrejme platí aj opačne. Bez toho sa ani amatérsky šport robiť nedá.
