kopni ľudí a ušetríš.
Aby železnice získali peniaze, odstránia ľudí. Ak ľuďom vezmú prácu, vezmú im aj jedlo. Jednoduchšie je ľudí prepustiť, ako im dať prácu. Lacnejšie je ľudí likvidovať, ako ich živiť. Šetriť, šetriť, šetriť. Posvätné pravicové krédo. Aby naše deti nezdedili dlžoby, lebo čo by si už chúdence počali? Treba zodrať kožu z tejto generácie – zaplatí dlžoby svojich rodičov aj svojich vnukov.
Ale pre koho budú ušetrené peniaze? Vraj na vytvorenie pracovných miest. To je ako: „Kto si neprechľastá, má za čo chľastať." Žezlo financií má v rukách človek akoby s patentom na rozum. Najskôr sa zvýšila DPH s komentárom, že cien sa to veľmi nedotkne. Skutočnosť je iná. Dôsledky zasiahli rodiny ako bič. Ceny vyleteli raketovou rýchlosťou. Nasleduje ďalšia morová rana. Treba ozdraviť podniky – nuž prišli na rad aj železnice. Vedenie železníc nevie (alebo nechce?) zabezpečiť zdravý chod železnice. Väčšinu nákladnej dopravy vozia kamióny. Prečo? To je ľahká otázka – veľké peniaze musia asi prúdiť k vyvoleným. V tomto prípade je asi krédo „šetriť" zakopnuté pod posteľ. Šetriť na diaľniciach, odbremeniť cestnú dopravu, zvýšiť bezpečnosť a znížiť náklady súvisiace s riešením dôsledkov autonehôd – na takýchto „malichernostiach" šetriť predsa nebudeme. Šetriť asi treba na bedároch.
Železničná dopravná sieť s rušňami, vagónmi a koľajami je strategický podnik s dokonalou infraštruktúrou a kvalifikovanými ľuďmi - organizmus, ktorý má v štáte podobnú funkciu ako krvný obeh v ľudskom tele. To však asi nie je dôležité. Ľudia sú tam zbytoční, treba ich prepustiť. Alebo lepšie – popraviť. Že poprava je silné slovo? Ja si myslím, že je ešte nevýstižné. Uvažujte: Železničiar je človek, ktorý zasvätil svoj život práci na železnici. Odpracoval tam pol života, pozná mechanizmus jej fungovania tak, ako chirurg pozná anatómiu ľudského tela. Po toľkom čase si len ťažko bude privykať na inú prácu. To som ešte optimista, pretože inú prácu ani nezoženie. Aj ten najväčší hlupák pochopí, že pri nezamestnanosti, akou sa pýši tento štát, nemôže nájsť prácu ani desatina prepustených.
Každý železničiar má rodinu, dlžoby a iné finančné záväzky. A zrazu je bez práce. Aký bude následný scenár? Veľmi jednoduchý - nemôže prežiť. Že sa má zaistiť práca prepusteným zamestnancom, to je len mediálny fígeľ. Pretože ak by ľuďom z ministerstva a vedenia železníc skutočne záležalo na tom, aby zamestnanci prežili, stačilo by dať železnicu do pôvodného stavu. Jednoducho presunúť časť kamiónovej dopravy na železnicu a zlúčiť tri roztrieštené spoločnosti do jedinej správne organizovanej.
Pravicová vláda „revitalizáciou" železnicu odsúdila na zánik. Je to len maličkosť – akoby ste odťali prsty klaviristovi. Veď sedieť za klavírom môže. Železnica už nie je hrdá „modrá armáda", ale okyptená kalika, ktorej dlhodobo vyškolovaní zamestnanci sú ako prašiví psi vyhadzovaní na ulicu. Z kvalifikovaného železničiara sa šľahnutím prútika stáva kvalifikovaný bezdomovec. Ďalšie dôsledky „revitalizácie" budú podobné ako dôsledky zemetrasenia v Japonsku. Ľudia z postihnutých oblastí budú odrezaní od sveta, možno tiež prídu o prácu. Autobusová doprava nemôže dosiahnuť kapacitu vlakov. Však všetko sa deje s posvätnými slovíčkami: „musíme šetriť." Ak si Radičovej vláda toto neuvedomuje, tak je krátkozraká, ak si to uvedomuje, revitalizácia železníc je podľa môjho názoru výsmechom občanom priamo do tváre.
Lenže slovenský národ je holubičí, opäť pokorne zohne chrbát a bude ďalej „rýpať držkou v zemi." Veď dáko bolo, dáko bude... Nemáme dosť guráže, aby sme bojovali za vlastnú česť. Na rozdiel od Čechov, Francúzov, Talianov či Španielov máme od ráznejších postojov príliš ďaleko.
A predsa by som bol šťastný, keby mi niekto vyvrátil toto tvrdenie činmi. Nájde sa niekto?
Autor: Ľ. Čičmanec
