MARTIN. Organizátori program v Turčianskej galérii nazvali – Hľadač svetla, podľa obrazu, ktorý namaľoval v roku 1941.
Majstrov celoživotný program
V tejto dvojici slov je ukrytý majstrov celoživotný program. Už na začiatku jeho umeleckej cesty bolo svetlo, časom sa stávalo intenzívnejším. „Čím som bližšie k večnosti, tým viac svetla je v mojich obrazoch," povedal. V ňom hľadal a nachádzal odpovede na otázky, ktoré rieši človek celý život. Cez svoju tvorbu ponúkol východiská, ktoré našiel on sám.
Okrem kávy a rožkov – aj šľahačka
Do Martina prišiel v roku 1941. Študoval za profesora kreslenia, lebo rodičia nechceli o výlučne umeleckej škole počuť. O jeho talente vedeli, kreslil odmalička, no vraj ako maliar nebude mať stály plat, a tak sa popri štúdiu u Benku, Mallého, Kostku, Mudrocha a ďalších musel sústreďovať aj na deskriptívu, pedagogiku, psychológiu. Krátko po tom, ako dostal diplom, vypuklo Povstanie.
Mal narukovať, no „...Boh ma zachránil, zimu som neznášal, určite by som sa nebol z hôr vrátil domov živý. Pobalil som sa a ráno som mal cestovať do Banskej Bystrice. Bol som v Krupine, Nemci ju do rána obsadili a vlaky nepremávali. Do povstaleckej armády som nešiel, zato som sa oženil," položartom, polovážne spomína majster.
Sobáš s milovanou Elkou mali 1. decembra. „Bez starostí, bez hostiny, bez oznámení. Po omši sme išli do mliečneho baru na bielu kávu a rožky. Keď sme povedali, že sme sa práve zosobášili, dali nám aj šľahačku. Predstavte si, bola vojna a my sme boli šťastní..." dodal a aj po rokoch sa zadivil svojmu pocitu. „Radosť zo života je krátka, radosť z Boha je večná," pripomenul s múdrosťou poznania.
Väzenie mu pomohol prežiť Boh
Toto presvedčenie mu, ako to počas autorského večera opakovane zdôrazňoval, pomohlo prežiť štyri roky vo väzení. Po vojne ho obvinili z velezrady. Tak vtedajšie súdy nazvali praktizovanie viery v Boha. „Mnohí samotku neprežili, no pre mňa bola duševným cvičením. Najkrajším časom, v ktorom som nebol sám, v ktorom mi bolo dopriate nazrieť do neba," vyznáva sa a pridáva jednu z básni, ktoré vznikli počas jeho väznenia: „Vďaka. Za tento žalár ďakujem Ti radostne, v zanedbaných cnostiach vycvičíš ma mocne. Očistec sa kráti, nebo sa mi blíži a oblak milosti k zemi sa níži. A je tu stále tá útecha istá, že som tu pre Cirkev Ježiša Krista."
Ponúkli mu lopatu, no priatelia ho zachránili
Doma zostali tri malé deti a jeho manželka, profesorka francúzštiny a latinčiny, musela v noci upratovať v detskom domove, aby uživila rodinu. Potom ochorela a nevedeli jej pomôcť. „Zomrela už?" chodili sa pýtať. Zo zahraničia prišiel liek pôvodne určený pre jednu sestričku, no tá sa ho už nedožila. „Dali ju mojej žene a zachránili ju. Boh mi zase pomohol," presvedčivo tvrdí majster, ktorý po návrate z väzenia už nemohol učiť na martinskom gymnáziu. Ponúkli mu lopatu, ale priatelia mu pomohli. Mohol ilustrovať knihy o prírode a keď sa v šesťdesiatych rokoch uvoľnila politická situácia, robil krížové cesty vo vyše dvadsiatke kostolov na Slovensku, okrem obrazov vytvoril aj farebné a leptané vitráže pre 25 kostolov.
Každý jeho obraz je dialógom
Maľovať neprestal. Každý jeho obraz je jeho dialógom s Bohom a Večnosťou. Nie je náboženským maliarom v pravom zmysle tohto slova, je maliarom duchovného svetla. Dlhé desaťročia sa musel zaobísť bez oficiálneho uznania. V časoch diktatúry komunistickej strany jednoducho nebolo možné jeho tvorbu oficiálne oceniť. No jeho umeniu periférna existencia neublížila. Dovidel ďalej ako tí, ktorí jeho tvorbu nikdy neanalyzovali. Stal sa priekopníkom sakrálneho maliarstva na Slovensku. Hľadal svetlo a našiel ho. Návštevníci jeho výstav sa vyjadrujú, že svetlo z jeho obrazov sa ich dotýka, rozumejú mu, dobíja im baterky – takto sa o tvorbe majstra Záborského vyjadril aj europoslanec Miroslav Mikolášik, ktorý bol na autorskom večere prítomný.
Vždy sa modlím za všetkých
„Každý deň sa za všetkých modlím, aby ste prišli do neba," zaznel na jeho konci majstrov odkaz. Zmierený so životom i smrťou, milujúci Boha a milovaný Bohom, múdry o poznanie, ktoré je mnohým tu na zemi odopreté sa tešil z prítomnosti blízkych. Deväťdesiatnik, ktorý sa akoby rokmi vôbec nemenil, vyslovoval jednoduché pravdy nečakajúc na ozvenu.
Tá by ale mohla prísť v podobe monografie, ktorú by si určite jeho život, jeho dielo i jeho odkazy zaslúžili. Turčianska galéria sa podujala splatiť ho. Kiežby sa jej to podarilo.
Autor: V.Legerská
