tok bude v martinskom Strojári hrať v titule Túlavé srdce bratislavského divadla Astorka.
Niektorí súčasní herci sa novinárom vyhýbajú. Vy ste sa naopak na rozhovor tešili...
- Mňa potešilo to, že ste z MY Turčianske noviny a že máte záujem o moju osobu.
Prečo?
- Pretože som rodená Martinčanka. Narodila som sa tu a žije tu moja rodina z maminej strany. Vo Vrútkach býva moja babka, u ktorej som po narodení bývala s maminou. Mám tu krstnú mamu. A žil tu môj strýko Andrej, ktorý ma varoval ako malú a neskôr bol na mňa strašne pyšný. Takže Martin dobre poznám, a keď sa mi len trošku dá, rada navštívim moju babinu.
Rodičia zvyknú svoje deti odhovárať od hereckej kariéry. Vám to vaši sami navrhli. Prečo?
- Od mala som rada tancovala, spievala, recitovala. Na evanjelickom lýceu som chodila na súťaže prednesu, na klavír a neskôr som začala tancovať spoločenské tance. Moji rodičia ma preto smerovali k tomu, čo som rada robila. No a vyšlo im z toho konzervatórium, kde nebola matematika ani fyzika. Nebolo to celkom len o herectve, ale aj o tanci a speve. Až postupne som inklinovala k herectvu viac ako k muzikálu. Bolo úplne prirodzené, že som potom vyštudovala Vysokú školu múzických umení. A hoci ma to úplne neuspokojovalo, zostala som pri herectve. Hocikedy ma však premkne myšlienka skúsiť aj niečo iné. Napríklad . urobila som prijímačky na filozofiu, divadelné vedy, štúdium andragogiky...
Čím ste pôvodne chceli byť?
- Pôvodne som chcela byť tanečníčka, speváčka, všetko bolo spojené s umením. Vyberala som si tak ako asi každé mladé dievča.
Máte črty svojho strýka Jozefa Vajdu. Je zrejmé, že sú si s vaším otcom podobní. Je medzi nimi aj iná podoba ako fyzická? Čo majú spoločné? Čo "vajdovské" ste zdedili?
- Áno, moja podoba so strýkom je zjavná. Ocino je stredný syn a všetci traja synovia sa podobajú na moju babku Vajdovú. Iná ako fyzická podoba medzi nimi nie je. Spoločný majú vzťah k športu, ktorý je pre všetkých bratov neoddeliteľnou súčasťou života. Ja som zdedila viac čŕt aj povahu po svojej mame, rovnako aj moji bratia. Aj z maminej strany bolo v rodine veľa umelcov. Mamina babka učila klavír aj pána Dvorského.
V rozhovoroch priznávate, že ste hanblivá. Z čoho vaša hanblivosť pramení? Ako s ňou bojujte?
- Hanblivá som prirodzene, tak som bola vychovaná. Nerada pútam pozornosť vyzývavým oblečením a správaním. Považujem za normálne, že moje telo je moja intimita a nie je objektom ponuky. Neznamená to, že nechcem vyzerať dobre. Ale neteší ma, keď som objektom, na ktorý sa treba pozerať a kritizovať ho. Preto na otázku, ako bojujem s hanblivosťou, by som asi odpovedala, že s ňou nebojujem, ale naučila som sa s ňou žiť.
Ako ste zvládli inscenáciu v českom divadle, v ktorej sa vyzlečiete? Vyzliecť sa prvýkrát asi bolo ťažké. Zmenilo sa niečo po niekoľkých reprízach?
- Čakala som, že sa na to spýtate. Je to asi v rozpore s tým, čo som predtým povedala. Ako herečka hrám postavy iných žien, nie samu seba. Ak je postava vyzývavá, musím ju tak zahrať. Sú však hranice, za ktoré nikdy nepôjdem. V českom divadle som hrala predstavenie o herečke Hedy Lamarr, v tom čase najkrajšej žene, ktorá sa ako prvá herečka na scéne vyzliekla. Ja som s tým mala naozaj veľký problém a zahrala som tú scénu až na premiére. Nešlo však o scénu vyzliekania ako takú. Je to decentná bodka predstavenia, keď diváci vidia odzadu nahú siluetu mojej postavy. Patrila tam a bolo to veľmi dôstojné. Moji rodičia povedali, že bez tej scény by to nebolo ono. A to pritom dosť trpeli. Asi si myslíte, že po každej repríze som strácala zábrany. To určite nie, zakaždým som musela prekonať samu seba a prežívať život a pohnútky Hedy Lamarr.
Zmizli ste z Ordinácie. Objavíte sa v nej ešte? A čo iné filmy?
- Z Ordinácie som zmizla, lebo postava Natálie sa prestala vyskytovať v scenári. Takže je to otázka pre scenáristov a režisérov seriálu. Sama netuším, prečo dcéra hlavnej postavy sa v deji stratila. Objavím sa na chvíľu rovnako nečakane ako nečakane sa zas vytratím. Asi sa tam nehodím. Filmy netočím, pretože som nedostala ponuku. Hrám v predstaveniach v divadlách Astorka, Aréna, v brnenskom Ha divadle. Divadlo je moja srdcovka. Ale túžim natočiť film. Musím čakať na svoju príležitosť.
Pri dabovaní Šeherezády vám vraj býva do plaču. Pohla takto vami ešte niektorá vaša postava a prečo?
- Netušila som, že Šeherezáda v Tisíc a jednej noci bude tak úspešný seriál a ja sa ňou viac dostanem do povedomia. No po niekoľkých častiach som pochopila, prečo je tak obľúbená. Je to silný príbeh ženy - matky a lásky muža a ženy. Je v ňom veľa smutných scén, ktoré mi privolali slzy. Hoci nie som ešte matka, smrteľne choré dieťa rozplače každú ženu. Ja mám však rada iný žáner ako romantické seriály, i keď občas mi dobre padne "sladká romantika", asi ako väčšine žien. Dostala ma aj postava Anny Boleynovej v seriáli Tudorovci, kde ide už o náročnejší dabing.
Autor: M.Dírerová
