, pripomenie sa nám odpoveďami na naše otázky.
Prezerali sme si vašu webstránku a musíme konštatovať, že vyzeráte stále výborne. Patríte k pravidelným návštevníkom posilňovní, alebo máte iné recepty na mladosť?
- Samozrejme, treba so sebou niečo robiť. V mladosti som bol aktívny športovec, nuž pokračujem aj keď teraz, ale len rekreačne. Tenis, lyže, bežky, bicykel, sem-tam posilňovňa, ale pomáha aj pravidelný sex.
Rovnako ako väčšina stálic populárnej hudby v Čechách, aj vy ste začínali v divadle Semafor. Vždy si povieme: Tí páni Šlitr a Suchý ale mali „nos"! Čo ste si na nich najviac cenili – umeleckú stránku ich osobnosti či organizátorské schopnosti?
- Organizačne z nich na výške nebol ani jeden. A ak, tak potom viac Šlitr. Ale umelecké kvality boli a sú nesporné, a to súvislosti s obidvoma pánmi. Presviedčam sa o tom na vlastných koncertoch.
Hovorí sa, že hit sa nedá napísať, že sa ním musí stať. Tým dvom pánom sa to ale zázračne darilo. Vedeli ste, že Píseň pro kočku bude hit, keď ste ju počuli prvýkrát?
- Píseň pro kočku som preberal v dixielandovej úprave a bol som z toho na mŕtvicu, lebo takýto štýl som prezentovať nechcel. Ale na druhý deň som sa zobudil a melódia mi stále znela v ušiach, nuž som si povedal, že je to dobré znamenie. Iba aranžmán bolo treba podľa mňa vhodne upraviť. Jirka Šlitr býval na rovnakej ulici ako ja a ochotne si vypočul pripomienky. Prišiel som s návrhom použiť akýsi „mostík" zo skladby od skupiny Shadows. A tak sme to Ferdom Havlíkom upravili do podoby ako ju poznáte dnes. Pri prvom predvedení pred ľuďmi v predstavení Zuzana v divadle Semafor sa pesnička hneď dvakrát opakovala. A tak nám došlo, že sa zrodil hit. Dlhé dva mesiace kraľoval na čele hitparád.
Je pravda, že ste do divadla Semafor prišli s Gottom ako náhrada za Matušku?
- V čase, keď odchádzal Matuška so Štedrým do divadla Rokoko, šéfovia hľadali náhradu. Dozvedeli sa o Gottovi, ktorý bol už v Prahe veľmi populárny a spieval v kaviarni Vltava. Keď sa naňho prišli pozrieť, spieval som tam v nejakej súťaži aj ja. Hlavne na odporučenie Karla, s ktorým som sa už dobre poznal, nás kúpili oboch. On tam nechcel ísť sám, vtedy sme boli stále spolu ako siamské dvojčatá. Nielen vtedy, ale aj na štúdiu na konzervatóriu. Ale to je už iná kapitola.
Mali speváci vašej generácie jednoduchší štart? Aký je váš názor na projekty typu SuperStar?
- Neviem, či sme mali jednoduchší štart. V Pragokoncerte neuznávali funkciu manažéra, a tak sme boli odkázaní na to, čo takzvane príde. A pri nahrávaní sme taktiež museli platiť daň rôznym pracovníkom, ktorí napísali text, zložili pieseň – väčšinou nič moc – a tá sa potom dala ako strana B k piesni, ktorá mala ambície stať sa hitom. Ale keď má teraz spevák bohatého manažéra, tak ten urobí hviezdu aj z „horúceho párku". Súťaže ako SuperStar mi už lezú krkom. Neviem, či si tí ľudia, ktorí idú súťažiť, uvedomujú, že len malé percento z nich sa spevom dobre uživí. Veľakrát odchádzajú zo zamestnania, zo školy a potom sa niekde potulujú a väčšinou skončia horšie ako začali. V neposlednom rade mi prekáža, že sú všetci strašne „americkí" a keď potom otvoria ústa a zaspievajú v rodnom jazyku, je to hrôza!
Viem, že ste sa niekoľkokrát zúčastnili Bratislavskej lýry. Myslíte si, že by dnes mal podobný festival úspech?
- Určite áno. Keby bolo menej superstars a tento festival by mal hviezdne obsadenie... To by bolo pre divákov zaujímavé. Ale do toho by hviezdy nešli. Uvažujem, že by to dopadlo rovnako ako s Děčínskou kotvou.
Dozvedel som sa, že vašim koníčkom je fotografovanie. Mali ste v tejto oblasti nejaký úspech a čo najradšej fotografujete?
- Mal som dokonca výstavu, ktorá sa volala Z Milanovho cestovného „foťáku". A z tohto názvu je aj jasné, čo najradšej fotím a kde. Mám už dnes aj veľmi vzácne fotky. Napríklad pohľad z dvojčiat, ktoré – ako vieme – dnes už neexistujú. Taktiež som začal maľovať a tým sa teraz zaoberám viacej.
Čo vás naposledy potešilo?
- Že sa moja hokejová Slávia dostala do Play off a potom do semifinále. Bez hviezd, iba svojou bojovnosťou a s geniálnym koučom Ružičkom.
Autor: M.Bumbala
