Moji severoírski priatelia sa dodnes smejú z príbehu, ktorý zažili, keď ma prišli navštíviť na Slovensko - Martina. V Dubline na letisku odparkovali na obrovskom parkovisku auto, aby tam päť dní na nich čakalo. Po prílete do Bratislavy neodolali (pre nich) lacnému pivu a v tomto duchu pokračovali až hore na sever. Užili si výlet, spoznali nové miesta a ako takmer všetci Briti či Íri, poobdivovali prírodu a naše dievčatá.
Keď prileteli späť na zelený ostrov a na veľké dublinské letiskové parkovisko, prišlo vytriezvenie. Zabudli, kde zaparkovali auto. Ak ste už niekedy parkovali na pri veľkých letiskách a v Dubline zvlášť, asi viete, prečo tak rýchlo vytriezveli. Čakala ich naozaj dlhá prechádzka. Ešteže mali toľko filipa, aby si pri hľadaní rozdelili sekcie, ale aj tak im trvalo takmer hodinu, kým auto našli.
Parkovanie na dublinskom letisku je ale v porovnaní s parkovaním v obchodnom dome Mirage v Žiline iba slabým odvarom. Obchodný dom je krásny, šikovne vsunutý do stredu mesta, jednoducho, taký obchodný dom sa len tak nevidí. Hoci nakupovanie nepatrí medzi moje koníčky, musím vzdať hold a uznanie tvorcom tohoto projektu. Pre tých, ktorí nemajú auto je praktické, že sa z Mirage dostanú aj do Tesca alebo na Mariánske námestie.
Ale predsa sa tu ukrývajú ešte perly, ktoré by potrebovali dostať sa z mušlí von. Keď sme tam prišli prvýkrát autom, ktoré sme zadarmo zaparkovali v podzemných garážach, nečakala som, že sa odtiaľ len tak ľahko nevymocem. Spočiatku som si myslela, že prestupovanie z výťahov a hľadanie auta je len vizitkou môjho slabšie vyvinutého zmyslu pre orientáciu. No nebola som sama. V labyrinte obchodného domu blúdili tiež a poctivo nadávali mnohí, keď nevedeli, ako sa dostať do pozemných garáží.
Prestupovali sme z výťahu do výťahu, pri každom otvorení výťahových dverí sme sa solidárne usmievali na bludičov, ktorých sme už po ceste stretli. A to sme ani netušili, na ktorom z poschodí sa vlastne nachádzame. Výťahy nejazdia podľa zvoleného poradia. Unadávali sme sa, kým sa nám podarilo vypátrať, ako to tam vlastne funguje. Keď som už mala pocit, že sme systém ako tak pochopili a s očakávaním sme stlačili gombík -2 a viezli sa, po otvorení dverí výťahu sme opäť stretli tých, s ktorými sme si vymenili výťah na poschodí + 3. Zasmiali sme sa síce, ale v duchu aj zúrili, lebo sme pochopili, že to boli oni, kto nás zvonku privolal. Solidárne sme spolu vyšpekulovali novú stratégiu úniku z obchoďáku. Vozili sme sa z poschodia na poschodie, stretávali sme čoraz viac ľudí a vracali sa na miesta, na ktorých sme už predtým boli.
Obchodný dom je zvnútra aj zvonka krásny – o tom niet pochýb, ale cesta zhora dolu do garáží nepraktická. Výťahy sú označené nejakou čudnou, nezrozumiteľnou schémou, ktorá sa nedá pochopiť na prvý a viem, že ani na druhýkrát. Jednu vec si ale čoraz viac uvedomujem. Priestory obchodných, alebo zábavných centier sa s pohybom času zväčšujú a nútia architektov vymýšľať tie najbizarnejšie spôsoby únikových východov. Myslím, že sa po žilinskej skúsenosti dočkáme ešte všeličoho.
Autor: Jana Jesenská
