Ste vyštudovaný biológ, pôsobíte ako novinár, spisovateľ, teraz ste sa stali pedagógom na FMK UCM v Trnave. Stíhate to?
- To je dobrá otázka. Doteraz sa to dalo stihnúť tak, že som nasledoval Hemingwayov vzor: „ Keď už niečo robíš, tak poriadne." Literatúru musíte spočiatku robiť pri všetkom ostatnom, pokým sa nedostavia výsledky. Potom prídu rôzne zahraničné štipendiá, pri ktorých sa koncentrujete len na prácu. Čo sa týka biológie a vedy, aj tam som mal zahraničné štipendiá, napríklad aj na univerzite v Cambridge, kde sa vám o všetko postarajú, takže máte čas len na tú prácu. Je pravda, že už cúvam z biológie, lebo si myslím, že tam som už urobil všetko, čo som urobiť chcel. Ešte chceme s kolegom dokončiť pre prestížne americké vedecké vydavateľstvo knihu sumarizujúcu našu takmer 20-ročnú prácu a s biológiou sa asi rozlúčim.
Ako sa dá prejsť od prírodovednej biológie k humanitnej novinárčine?
- Ono je to naopak. Ja sa vlastne vraciam k pôvodnému plánu, lebo od začiatku som chcel byť novinárom. Lenže na gymnáziu som mal spolužiačku, ktorej otec bol známy novinár, tak sa mi ponúkla, že on mi poradí. Myslel som si, že keď je taký známy, má konexie a naozaj mi pomôže. Lenže on bol práve taký novinár, ktorý mal zakázané písať a od štúdia žurnalistiky ma odhovoril. Povedal, že štúdium žurnalistiky je v komunizme nezmyselné už len tým, že sa musíte učiť napríklad, aké sú náklady komunistickej tlače v Dánsku a podobné somariny. No a hlavne, že je to pre mňa riskantné, keďže som už vtedy písal veľmi ostro. Hrozili mi konflikty, za ktoré by ma mohli komunisti vyhodiť z univerzity a potom by som sa už len ťažko dostal niekam inam. Odporučil mi, že ak chcem písať, aby som sa na niečo špecializoval. Vtedy sa ešte životné prostredie samostatne neštudovalo, tak som išiel na všeobecnú biológiu a veda ma naozaj chytila. Samozrejme, že som mal problémy pre publikovanie, bol som zakazovaný, vyšetrovaný, ale nejako som to prestál. Práve biológia mi poskytla azyl, všetky komunistické útoky skončili na prahu univerzity, akademická pôda bola rešpektovaná, čo ma zachránilo. Teraz sa teda vraciam do žurnalistiky už nie ako študent ale pedagóg.
Napísali ste populárne knihy Mafia v Bratislave a Mafia na Slovensku, ktorá bola za rok 2010 ocenená ako najpredávanejšia kniha v sieti kníhkupectiev Panta Rhei. Nemáte strach písať o mafii? Predsa len mafia funguje na princípe rodiny a rodina sa svojich členov zastáva..
- To je dobrý nápad, ale prečo mi to hovoríte takto neskoro? (smiech). Vo svojom spisovateľskom šuplíku mám okolo 20 rôznych tém, ktoré pomaly spracovávam. Mafia sa tam objavila popri popularizácii vedy či dlhovekosti, ako jedna z mnohých. V jednej chvíli som zistil, že dozrel ten čas. Prešli 90-te roky, materiál som zbieral asi 15 rokov, len som nevedel, ako spracovať túto tému tak, aby bola prehľadná. Treba nájsť jednoduchý rez. Ten som našiel vtedy, keď som pochopil, že všetci vtedajší najznámejší bossovia skončili zle, čo je dobrá správa pre celú spoločnosť. Neuvažoval som, aké by to mohlo mať následky, veď píšem o histórii. Pomohla mi skutočnosť, že som prísne vychádzal z citovaných textov, ktoré už verejnosť a teda aj o sebe mafiáni poznali. A podľa nepriamych odkazov na internetových fórach to tí, čo podsvetie zažili na vlastnej koži a dokázali sa odpútať, oceňujú.
Takže sa nebojíte?
- Myslím, že je to ako s maturitou – máte to mať naštudované a bojíte sa. Aj z tejto témy treba mať rešpekt. Preto si myslím, že tí, čo prišli po mne s touto témou, nemajú pred ňou taký rešpekt, kalkulujú s vidinou zisku. My s vydavateľom sme nepredpokladali, že to bude mať taký obrovský úspech.
Čo Martin a mafia? Je aj tu?
- V Martine ani nie. Nenarazil som na niečo také, ale to neznamená, že tu podsvetie nie je, len to neboli nejaké výrazné osoby. Mafii v 90-tych rokoch kraľovala Bratislava, potom Dunajská Streda, po nej Banská Bystrica, chvíľku Košice. To buďte radi.
Pri písaní svojich mafiánskych kníh ste navštívili v Ilave aj hlavného mafiánskeho bossa, Mikuláša Černáka. Ako prebiehalo toto stretnutie?
- V prvom rade to nebol môj nápad. Zavolal mi vydavateľ, že sa Černák zaujíma o to, ako bude vyzerať kniha o ňom. Odkázal som, že ako každá moja kniha predtým, že nemá zmysel sa o niečom baviť. Lenže potom som sa stretol s profesorom, ktorý robil exhumácie obetí, s vyšetrovateľmi, objavili sa nové súvislosti a logicky sa ukázalo, že by bolo vhodné sa s Černákom porozprávať. Nakoniec ma on sám pozval namiesto svojho rodinného príslušníka, teda nie formálne, lebo tá procedúra by trvala dlho. Stretnutie bolo pozoruhodné, pretože na rozdiel od iných pätnásť rokov väzenia ho mimoriadne skultivovalo. Číta, vzdeláva sa. Bolo to veľmi poučné, pôsobivé, ale samozrejme je to len prvotný dojem, ktorý je teraz iný, ako by bol pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy by som ho stretol nerád...
Ale určite bol polichotený, že o ňom píšete.
- Myslím si, že u Černáka prevláda túžba zviditeľniť sa. Keby nemal takú schopnosť zľahka zabíjať, ale inú, nejakú užitočnú vlastnosť, mohol by to byť svojou ambicióznosťou zaujímavý človek pre verejnosť.
Okrem témy mafie sa venujete aj témam erotiky, sexu, feminizmu... Nie sú to príliš odvážne témy pre Slovákov?
- Nikdy som to takto nevnímal, ale je pravda, že mi hovorili, že sexualita na Slovensku by mala byť tabu, už kvôli katolicizmu. Ale ono je to ešte inak. Zistil som po publikovaní piatich kníh o sexe, že ľudia až tak veľmi neradi čítajú knihy o sexe. Celý problém je v tom, že sex je stres. Pre mužov určite, pretože muž musí splniť určitú úlohu. A vždy príde nová generácia mužov, ktorí nevedia, čo majú s tým „nástrojom" robiť. Je pre nich stiesňujúce, že sa od nich očakáva, že budú suverénni. Každý to skúša, ako vie a sú šťastní, keď na tom koni sexu vedia ako-tak jazdiť. A uspokoja sa s tým, stačí im to. V skutočnosti 90 percent ľudí sa o praktický sex nezaujíma, ale celý deň o ňom rozprávajú a radi o tom čítajú len povrchne a stručne, teda v časopisoch.
V poslednom období sa veľa ľudí chytá pera a vyjadruje svoje názory, nápady, emócie... Myslíte si, že je to dobré? Neohrozuje to kvalitu literatúry?
- Na 96 percent sú na blogoch úplné banality, je to dizentéria slov. Pre tých ľudí je to psychoterapia, vyrozprávajú sa. Dnes je autorom skoro každý, výnimočnosť autorstva sa posúva do plebejskej roviny v duchu „powershiftu – posunu moci" podľa futurológa Tofflera. Myslím si, že výnimočnosť talentu ostáva, len je väčší výber.
Nedávno vypukla kauza okolo privatizácie Budmerického zámku, ktorý využívajú spisovatelia na tvorivé účely. Váš postoj ste zaujali vo výzve Budmerický kaštieľ patrí umeniu - nie privatizérom! Ako pokračuje boj proti privatizácií tohto zámku?
- Myslím si, že to malo obrovský úspech. Zároveň to bola ukážka, aká silná je blogosféra, keďže výzva bola publikovaná na našej webstránke a na mojom blogu v Pravde. Do tejto chvíle má táto výzva 30 mediálnych ohlasov a záujem o ňu stále trvá. Zatiaľ podľa vyjadrení ministra kultúry Daniela Krajcera sa Budmerice pre spisovateľov zachovajú, len otázka je v akej forme. Som rád, že na to reagovalo množstvo organizácii, novinári, hudobníci, umelci, televízni pracovníci, prekladatelia, s členskou základňou takmer 20 000 členov, ale aj laická verejnosť s takmer 1 000 podpismi. Dúfame, že táto naša výzva bude vypočutá.
V Martine pôsobia literárne kluby ako Mädokýš či Duria v Turčianskej knižnice. Myslíte si, že literárne kluby pomáhajú začínajúcim autorom? Čo by ste poradili začínajúcim autorom vy?
- Ja sám som bol ako vysokoškolák zakladateľom celoslovenského Kruhu mladých autorov a jeho prvým predsedom, takže táto sféra je mi blízka. Aj Mädokýš poznám veľmi dôverne, pretože Janko Cíger je naším členom PEN klubu. Je to skutočne veľmi vzácny človek. Čo sa týka literárnych klubov, myslím si, že každý autor sa snaží nejakým spôsobom prejaviť a hľadá spriaznené duše – na to je ten klub. Dôležité je, aby neskončil ako klub šikovných rúk či hŕstka nekritických spriaznencov, kde viac ako nejaký publikačný výstup zaváži rodinná atmosféra. Málokedy sa v takýchto kluboch prejaví ambícia, ktorá vás núti byť aj nemilosrdne kritický voči kolegom. Na druhej strane je Mädokýš príkladom združenia mimoriadne talentovaných autorov, preto sme im minulý rok poskytli dvoch zahraničných lektorov z Grécka a Malty a pod ich vedením umožnili literárnu prezentáciu pred výberom PEN kolegov, ktorí prišli na oslavu 20. výročia PEN misie na Slovensku z Cypru, Srbska, ale napríklad aj USA. Mädokýš je v súčasnosti už pojem medzi literárnou verejnosťou a myslím si, že aj región ako taký talentami prekvitá. A mladým autorom by som odkázal to, čo nám povedal pri osobnom stretnutí členov Kruhu mladých autorov vtedajší minister kultúry Miroslav Válek: „Musíte sa zísť, aby ste sa mohli rozísť..."
Vizitka:
RNDr. Gustáv Murín, PhD. vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v BA, prispieval do množstva periodík (napr. Pravda, Lidové noviny či Playboy). Je autorom populárnych kníh o mafii – Mafia na Slovensku, Mafia v Bratislave, Boss všetkých bossov a série rozhovorov s účastníkmi prípadu pod názvom Mikuláš Černák. Získal množstvo ocenení, napr. Cenu E. E. Kischa za knihu „A stanete se bohy" (2003). V Martine vystúpil viackrát v rámci Slovesnej jari, ale aj na literárnom večeri Piatok s Piatkom spoločne so Soňou Horňákovou.
Autor: Lucia Osvaldová
