MARTIN. Prvýkrát navštívil Ján Kovačka Líbyu v roku 1979. Naposledy tam bol v roku 2004. V spomínanom období strávil pracovne v tejto krajine spolu osem rokov. Rozdiel medzi domácou a našou kultúrou cítil, no v severoafrickom štáte sa vždy cítil bezpečne. Domáci obyvatelia viedli navonok bezstarostný život a keď mohli, vždy pomohli. Aj preto ho protivládne nepokoje s množstvom obetí na ľudských životoch nepríjemne prekvapili.
Skoro ako doma
Mnoho pracovníkov z bývalých Závodov ťažkého strojárstva Martin odchádzalo do Líbye na služobné cesty. Bol medzi nimi aj Ján Kovačka.
„Prvýkrát som tam cestoval v roku 1979 v rámci takzvanej vojenskej výpomoci. Jazdili sme po jednotlivých posádkach v krajine a starali sa o vojenskú techniku. Prevažne o tanky, ktoré sa vyrábali v Martine. Približne 40 km od Tripolisu vybudovali pre nás kemp. Bolo tam všetko od nášho kuchára, cez kino, kde trikrát do týždňa premietali československé filmy, cez bazén až po minigolfové a futbalové ihrisko či tenisové kurty. Voľno bolo v piatok. Kto chcel, mohol sa ísť počas tohto dňa kúpať k moru, kde ho doviezol pripravený autobus. Domáci sa starali aj o bezpečnosť a v kempe nás strážili."
Iná mentalita
Často sa partia Slovákov vydala aj do neďalekého Tripolisu a aj bez ochrany sa všetci cítili bezpečne. Niekedy sa domov vracali aj neskoro večer.
„Raz sme dostali po ceste defekt. Keď domáci videli, že máme problémy, zastavovali sa a chceli pomôcť. Žiadne prejavy nepriateľstva alebo nebodaj priame útoky som za osem rokov nezažil. Drobná kriminalita tam existovala, ako všade vo svete. Líbyjčania však s obľubou hovorievali, že spomínané problémy spôsobujú obyvatelia susedných krajín, pretože oni nekradnú."
Rozdiel medzi našou a moslimskou kultúrou bolo cítiť. Vzťahy s domácimi to však nepoznačilo, a tak padla jeden večer pri nezáväznej konverzácii otázka, či by vedeli Líbyjčania strieľať po krajanoch, aby ochránili cudzincov.
„Radšej sa budeme modliť k Alahovi, aby k takejto situácii nedošlo. Nevysvetľujte si to zle, no naša mentalita je iná ako vaša," znela odpoveď.
Vojaci mali výhody
Rok zo svojho pobytu v Líbyi strávil Ján Kovačka aj na vojenskej základni v púšti. Potom pracoval i v továrni na výrobu náhradných dielov, ktorú postavili Slováci. V istom čase v nej pracovala takmer tisícka ľudí spod Tatier.
„Vedúce pozície vo fabrike zastávali Líbyjčania, ktorí študovali u nás v Martine či v Dubnici. Vedeli dobre po slovensky, takže spolupráca s nimi bola bezproblémová."
Život obyvateľov severoafrickej krajiny sa postupne zlepšoval. Najmä ľudia, ktorých zamestnávala armáda, mali rôzne výhody. „Ak porovnám začiatky 80-tich rokov a roky 2000 – 2004, keď som tam bol naposledy, bolo vidieť, že krajina sa posúva ďalej. Vojaci, ktorí mali špecifické postavenie, dostávali od štátu po odslúžení niekoľkých rokov autá aj finančné príspevky."
Bežní ľudia nemali s ničím problém a neprehliadnuteľná bola ich bezstarostnosť a pozitívny pohľad na život.
"Niekedy nás vyslali na vzdialenejšie pracoviská, kde sme cestovali autobusom. Vodič nikdy nechodil presne, ale keď mal po nás prísť o 15. h a dorazil až po 18. h, naša trpezlivosť pretiekla. V televízii totiž vysielali futbal medzi Líbyou a Tunisom. Ako povedal, taký šláger si predsa nemohol nechať ujsť a preto nechápal, prečo sme na neho tak vybehli."
Zjedli kobru
Počas pobytu v Afrike sa pochopiteľne dalo zažiť aj viacero exotických zážitkov.
„Kolega si nechal pred dverami domu, v ktorom sme bývali, topánky. Cez noc mu do nich vliezol škorpión a poštípal ho. Našťastie, lekár mu včas podal protilátky. Spomínam si aj na to, ako jeden Arab choval v kempe holuby. Do klietky s nimi sa cez dieru dostala kobra. Holuby pojedla, no keďže sa napchala do prasknutia, von cez otvor sa už nedostala. Majiteľ hada chytil a ja som aspoň mal možnosť ochutnať mäso z kobry."
V Líbyi je zakázané konzumovať bravčové mäso. Ľudia najviac jedia kuracinu a pokrmy si pripravujú aj z hovädziny a ťavieho mäsa. Osobitnou kapitolou je alkohol.
„V krajine panuje prohibícia. Ak by vám na letisku pri vstupnej kontrole našli alkohol, mohli vás otočiť a poslať rovno domov. Nesmeli ste si doviezť ani pivo."
Posledné udalosti sú prekvapením
Každý adept na prácu v Líbyi musel prejsť aj lekárskou prehliadkou. „Očkovali nás proti cudzokrajným chorobám a dôkladne všetkých prezreli."
Ťažko sa zvládalo aj dlhé odlúčenie od rodiny. Preto sa tí, čo mohli, snažili so sebou zobrať aj rodinných príslušníkov.
„Nedalo sa to vždy. Ja som mal šťastie a mohla so mnou cestovať aj manželka. Slovenské ženy pracovali napríklad v kuchyni, ktorá bola v kempe. Moja polovička šila odevy v krajčírskej dielni. Deti našich ľudí mohli navštevovať slovenskú školu."
Ján Kovačka pochopiteľne sledoval aj aktuálne udalosti, ktoré otriasli krajinou na severe Afriky.
„Líbyu som prechodil krížom-krážom, spoznal pomerne veľa ľudí, a preto ma posledný vývoj zaskočil. V roku 2004, keď som tam bol naposledy, o nejakom prevrate alebo revolúcii nemohlo byť ani reči."
Líbya
Líbya je štvrtým najväčším štátom v Afrike, no takmer 90 percent jej povrchu tvorí púšť. Úrodný je len malý pás pri Stredozemnom mori. Do roku 1958 patrila k najchudobnejším krajinám sveta, po objavení nálezísk ropy a zemného plynu sa zmenila na jednu z najbohatších na africkom kontinente. Líbya sa kedysi preslávila ako útočisko pirátov. Hoci má množstvo antických pamiatok, pre roky medzinárodnej izolácie ich pozná len málo turistov. Čakanie na víza totiž pripomína cestu na Ukrajinu za éry komunizmu. Krajina je stále vnímaná ako jeden z najskorupovanejších kútov sveta.
Moci v Líbyi sa po prevrate v roku 1969 ujal Muammar Kaddáfí. Jeho neohrozeným postavením otriasli až protivládne demoštrácie, ktoré vypukli vo februári tohto roku a prerástli do krvavých konfliktov. Ako reakciu na tento nepriaznivý vývoj schválila v marci Bezpečnostná rada OSN nad Líbyou bezletovú zónu.
Rozloha: 7 775 500 km2 (4. najväčší štát na africkom kontinente)
Poloha: štát v severnej Afrike, ležiaci pri pobreží Stredozemného mora, susedí s Egyptom, Sudánom, Nigerom, Čadom, Tuniskom a Alžírskom
Počet obyvateľov: 6,1 milióna (z nich Arabi 90 %, Berberi 4 %, Taliani, Egypťania, černosi)
Hlavné mesto: Tripolis (1,78 milióna obyvateľov)
Jazyky: arabčina (úradný), taliančina, angličtina
Vierovyznanie: islam 97 %, kresťanstvo 3 %
Mena: líbyjský dinár
