Pred pár dňami som dostal e-mail z Talianska. Teda, hoci táto čižma na nohe Európy nie je ďaleko, s medzipristaním na Spiši u prekladateľky Daniely Lozanovej. Talianska spisovateľka pre deti a mládež Angela Nanettiová (autorkou napríklad kníh Adalbertov denník; Muž, ktorý pestuje kométy, Môj dedko je čerešňa), ktorá nedávno na Slovesnej jari – vďaka Vydavateľstvu MS, Bibiane a Talianskemu veľvyslanectvu v SR – navštívila počas svojho slovenského „turné" ako prvý Martin sa v ňom ospravedlňuje za meškanie odpovedí na moje otázky a ďakuje za veľmi milé a srdečné prijatie v Martine.
Kruh nášho rozhovoru s touto významnou spisovateľkou – tak trochu novodobou Astrid Lindgrenovou, čestnou členkou Národného zväzu spisovateľov Talianska, dvojnásobnou nositeľkou Andersenovej ceny, udeľovanej IBBY, i ceny Najlepší spisovateľ roka 2003 – sa nateraz uzavrel. Nejde o bludný kruh, ani o kruh v obilí s nejasným pôvodom. Naopak, je to kruh farebnej tvorivosti a poznania určený hlavne deťom. Posúďte sami...
Pani Nanettiová, aspoň na pár hodín ste zavítali do centra Turčianskej záhradky, do mesta Martin. Ako dojem na vás urobilo toto, na talianske pomery, provinčné sídlo?
- Váš región je veľmi pekný a pôsobivý, rovnaké slová by som povedala aj o meste Martin, žiaľ, strávila som v ňom iba pár chvíľ. Veľmi sa mi však páčilo centrum s námestím a Biblická škola, v ktorej som bola prijatá. Navyše, počas besedy v nej vládla skvelá atmosféra.
Páčili sa vám reakcie martinských detí na vaše texty počas živej besedy? Boli niečím iné ako reakcie talianských detí?
- Stretla som sa naozaj so záujmom a pozornosťou, bolo to veľmi milé. Hoci so nemohla reagovať bezprostredne a voľne ako v Taliansku, pretože tu bola jazyková bariéra. Bola však naozaj iba jazyková!
Čo poviete na dramaturgiu podujatia, súťaž kresieb inšpirovaných vašimi knihami i prednesu častí z nich?
- Prezentácie boli veľmi zaujímavé, bolo to nezvyčajné, najviac sa mi páčilo spoločné čítanie chlapca a pani bábkoherečky (B. Tarasovičovej so žilinského Bábkového divadla – pozn. I. V.), boli expresívni, skvelí. A vôbec, réžia celého podujatia bola na vysokej úrovni.
Ak budete mať možnosť, zavítate aj v budúcnosti do Martina?
- Samozrejme, veľmi rada by som navštívila Slovensko, ale v pomalšom tempe, aby som mohla vidieť krásy krajiny a opäť sa stretnúť s novými priateľmi, ktorých som u vás poznala.
Prejdime k vašej tvorbe, v ktorej sa hravo prihovárate mladým čitateľom, prirodzene s nimi vediete dialóg o napohľad ťažkých témach i často dospelými tabuizovaných problémoch. Úspešnou lavičkou ponad ono údolie otázok sú príslovečný šarm a ľahká irónia, ktorými ukazujete schodnú cestu azda všetkým dospelým. Čo vás viedlo práve k takejto tvorivej metóde?
- K tejto, ako to vy nazývate, tvorivej metóde ma viedlo úsilie identifikovať sa s postavami, „vybudovať" a interpretovať príbeh, pozorne, citlivo hľadať slová, viedla a stále ma vedie snaha odhaliť rytmus rozprávaného príbehu.
Ešte raz k tvorivej metóde, pretože ona skrýva mnohé časti mozaiky medzinárodného úspechu vášho diela. Mám pocit, že stále žijete doslova s dieťaťom v sebe, teda presnejšie, svoje detské „ja" beriete ako nevyhnutného a zároveň plnohodnotného partnera do dialógu. Aj do literárnej spolu-práce. Mýlim sa alebo je to naozaj tak?
- Z veľkej časti to, čo hovoríte, je pravda. Veď mojím prvým čitateľom som ja, moje detské a zároveň dospievajúce i dospelé "ja".
Do tretice otázka z tohto košiara. Priam mýtus o poctivej prvej hemingwayovskej vete takmer každého nabáda k presvedčeniu, že najťažšie v procese zrodu knihy je napísať prvú vetu. Ako je to s vami, čo je najťažšie z daného uhla pohľadu pre spisovateľku Angelu Nanettiovú?
- Začiatok písania i hotového rukopisu je určite dôležitý, ale pre mňa sú dôležitejšie samotné postavy a príbehy, mám na mysli ich vytváranie a postupné modelovanie v texte.
Spisovateľ potrebuje impulzy, poznatky, odozvy, to všetko – popri nevyhnutnej dávke invencie – sú ingrediencie patriace k „uvareniu" kníh. Sme, obrazne povedané, v kuchyni spisovateľky, ktorá sa rozhodla hostiť predovšetkým deti, i deti meniace sa na dospelých. Svojho času ste nadviazali spoluprácu s Talianskou encyklopedickou spoločnosťou a vydavateľstvom Mursia, ktorej výsledkom boli vysoko hodnotené didaktické projekty pre stredné školy. Najznámejší z nich sa volal Odkazy vo fľaši. Prezraďte našim čitateľom, čo tento dobrodružný – podľa názvu súdiac – projekt predstavoval, o aké odkazy vlastne išlo?
- Vašu informáciu i otázku by som chcela spresniť. Vydavateľstvo Mursi vydalo antológiu pre stredné školy s názvom Odkazy vo fľaši. Boli to vlastne ukážky textov pre žiakov určené na čítanie. Ja som mala na starosti ich takpovediac jazykovo – didaktickú stránku. Názov projektu teda nebol môj „vynález".
V posledných rokoch sú deti vystavené až príliš veľkým dávkam príbehov akoby spoza reality, keď kadejaké upírske „story" a čarodejnícke dobrodružstvá priam lomcujú krehkou detskou dušičkou. Nemyslíte si, že dieťa nedostatočne pripravujú na skutočný život? - Neviem,
- Sú to príbehy, ktorým sa nevenujem, pretože sú vzdialené môjmu vkusu. Napriek tomu si nemyslím, že literatúra, a to špeciálne aj detská literatúra, musia mať nejaké špecifické poslanie. Hoci jedno je isté – mala by človeku pomáhať rásť, v tom najširšom slova zmysle.
Z tohto pohľadu teda, považujete celosvetovú „potteromániu" – a, samozrejme miesto Rowlingovej literárnej pôvodiny v nej – skôr za pozitívny, alebo negatívny jav?
- Nečítala som Rowlingovú a, akokoľvek to bude znieť prekvapivo, nečítam knihy pre deti, považujem za škodlivé módne vlny a komerčné priživovanie sa na úspešných dielach, pretože potláčajú každú originalitu a snahu objavovať.
Sama vo svojich knihách učíte deti chápať reálne pojmy, ich zmysel skrývajúci sa v rozhovoroch, ale aj medzi riadkami. Povzbudzuje čitateľov, aby však aj rozvíjali vlastnú predstavivosť a svet okolo seba chápali ako spleť vzťahov a situácií. V čom tkvie vaša schopnosť „pretláčať" takýto pomerne neskrývaný pedagogický prístup a aj napriek tomu byť úspešná práve u mladých?
- Snažím sa vyrozprávať príbeh, ktorý sa páči mne, ktorý ma dojíma a pohlcuje. Chcem preniknúť dovnútra postáv, hľadám ich výraz a pohľad na svet a snažím sa ho vyrozprávať najlepšie ako viem, rešpektujúc, samozrejme, mojich čitateľov.
Vďaka prekladateľke Daniela Lozanovej a Vydavateľstvu MS ste už niekoľko rokov prítomná aj na slovenskom knižnom trhu. Ako vnímate túto spoluprácu?
- Viete, ešte som nemala možnosť "zhodnotiť" našu spoluprácu v pravom slova zmysle, pretože z Talianska je to veľmi ťažké. Aj preto bola cesta na Slovensko pre mňa veľmi zaujímavá. Dáva mi možnosť poznať môjho vydavateľa, všetkých, ktorí spolupracovali na vydaní mojich kníh a mojich čitateľov. Pokiaľ ide o Danielu, myslím si, že je dobrá prekladateľka, pretože veľmi dobrá je aj jej taliančina.
Minulý rok sa naša knižná kultúra predstavila ako čestný hosť na medzinárodnom knižnom veľtrhu detskej knihy v Bologni. Myslíte si, že táto bohatá prezentácia priblížila reálne túto časť slovenskej kultúry talianskemu náročnému publiku? Čo nám treba ešte robiť v propagácii v zahraničí? Poznáte slovenskú tvorbu pre mladých čitateľov, prípadne jej ilustrátorské zázemie?
- Áno, videla som výstavu ilustrácií a ponúkla som aj možnosť diskutovať pri okrúhlom stole na tému ilustrácie alebo detská kniha. Ale nedostala som odpoveď. Je mi ľúto, nateraz ešte nepoznám slovenské knihy pre deti. Azda sa situácia aj v tomto smere zlepší...
Ste nositeľkou viacerých ocenení, aj medzinárodného „rangu". Čo pre vás znamenajú tieto ceny a ktorú z nich si najviac ceníte vy?
- K tejto otázky v stručnosti len toľko, že medzinárodné ocenenia sú dôležitejšie, pretože svedčia o tom, že dokážem osloviť aj čitateľov patriacich k inej kultúre ako je talianska.
Z vlastnej spisovateľskej skúsenosti viem, že táto otázka bude zrejme najťažšia: ktorú zo svojich doterajších kníh máte najradšej a ak je jedna taká výnimočná, prečo?
- Povedali ste dobre, je to ťažká otázka, pretože je viac kníh, ktoré mám veľmi rada a sú pre mňa dôležité. Môj dedko je čerešňa je určite knihou najprekladanejšou (preložená v 22 krajinách) a z toho hľadiska mi priniesla asi najviac radosti. A mám ku nej a príbehu v nej i osobitý vzťah...
V úvode nášho rozhovoru sme si vymysleli spisovateľskú kuchyňu, do ktorej sme sa usadili na pár slov. Ocitáme sa v nej teda i na záver a pýtame sa, čím nás pohostíte najbližšie?
- Nedávno vyšli dve moje knihy, jedna pre deti a druhá pre staršiu mládež. Momentálne pracujem na ďalšej. Už rok čakám, že vydavateľ vydá môj prvý román pre dospelých, možno príliš vzdialený od aktuálnych tém na trhu. Nateraz môžem prezradiť jeho názov Corale per un prodigio (Chorál pre zázrak).
Na záver jedna z vašich myšlienok. „Deti stratili slobodu. Kto ešte podporí ich sny? Slušnosť a láskavosť sú vzácnym tovarom, ktorý možno celkom zmizne z trhu. Dnes je slovo poriadok slovíčkom navyše, akýmsi bonusom, ktorý je skôr záťažou, zadúša a zavadzia... Deti sú všetkým zavalené, nevedia čo je ticho. Stále viac sú samy..." Čo máme robiť my, dospelí, aby sme zo života deti vyhnali chladivú samotu a nahradili ju čo najviac ľudským teplom?
- Zvykajme ich žiť s tichom, to znamená so sebou samými, buďme im prvým vzorom; obohacujme a podporujme ich fantáziu, ak jej majú priveľa, uberme z nej; učme ich čakať. Robme to tak, aby sa cítili dobre aj sami, nevstupujme do ich priestorov, nenapĺňajme ich neustále našou prítomnosťou. Hrajme sa s nimi, ukážme im krásu vo všetkých jej podobách, predovšetkým v tých najjednoduchších a najskrytejších. A počúvajme ich. Pozorne.
Autor: I.Válek
