o smutno krásne básne, bonmoty, epigramy, aforizmy. Knižôčku som zhltol na jedno čítanie.
Keď sme vyprevádzali americkú lektorku Marianne Goldberg, ktorá po revolúcii celé roky pôsobila v Martine, pri jej odchode do vlasti, požiadala ma, aby sme jej opatrovali u nás veľký keramický tanier s bradatou mužskou tvárou. Jej sa vtedy nezmestil do batožiny. Aby čakajúc na odchod za svojou paňou neležal len tak, zavesili sme si ho na stenu v chodbe. Ktosi sa nás s počudovaním opýtal, kde sme vzali takého pekného Danča...
Porozprával som mu príhodu s tanierom
Joža Danča som stretol na vernisáži jeho výstavy v Dolnom Kubíne a porozprával som mu príhodu s tanierom. S odstupom času sa mu to rozležalo v hlave. Odkázal mi, aby som mu tanier vrátil, lebo on ho daroval Marianne. Neskoro – medzičasom si majiteľka poslala po tanier študenta, ktorý za ňou cestoval do USA.
Bol už mesiac mŕtvy
Keď som sa minulého roku rozhodol, že o niektorých málo známych zaujímavých knihách turčianskych autorov napíšem príspevky, rozhodol som sa začať tou Dančovou a rozhovorom s ním. Požiadal som známu, aby mi dala kontakt na neho. Neskoro – bol už mesiac mŕtvy.
Na internete je však stále zavesená jeho webová stránka, na ktorej si možno prečítať Dančov „vlastnoručný“ životopis a hodnotenie výtvarného diela v súvislosti s jeho veľkou výstavou v roku 2001.
Životopis si napísal sám
Píše o sebe: „Od roku 1970 do roku 1977 som bol zamestnancom Keramickej manufaktúry vo Vrútkach. ... Ako umelec v slobodnom povolaní (1977 – 1992) som sa zúčastnil na mnohých domácich a zahraničných výstavách keramiky a úžitkového umenia. V rokoch 1980 - 1981 som bol laureátom sochárskej výstavy Socha piešťanských parkov. ... V roku 1986 som získal cenu za keramiku v Madride, ktorú som nikdy neprevzal. V roku 1992 som sprivatizoval keramickú manufaktúru a založil Keramické štúdio Jozef Danč vo Vrútkach, kde som sa stal majiteľom, manažérom, dizajnérom podniku a zamestnávateľom 49 ľudí až do roku 1997. Roku 1996 som vydal ilustrovanú bibliofíliu poézie nazvanú A odkazujem životu ocenenú v marci 1997 Ministerstvom kultúry SR ako Najkrajšia kniha roku 1996. V októbri 1995 som bol jedným z troch zakladateľov Nadácie Hospice sv. Martina. ... V marci 1997 navštívil prezident republiky Michal Kováč so svojím sprievodom moje Keramické štúdio, čo sa stretlo s nevôľou a odporom vtedajšej vládnucej politickej garnitúry. V apríli 1997 bola zastavená dodávka elektrickej energie do Keramického štúdia. V máji 1997 som musel prepustiť všetkých zamestnancov a ukončiť činnosť. V júni 1997 som sám na seba podal na Obchodnom súde v Banskej Bystrici návrh na konkurz. Od 1. septembra doteraz (10. februára 2001) som neplateným strážnikom Keramického štúdia v konkurze. Tri a pol roka vo vyhnanstve a koniec v nedohľadne. Venujem sa poézii, próze a malej grafike. ... Za tých ostatných tri a pol roka sprevádzalo môj príbeh len pár ľudí, ktorým vďačím za to, že som...“
Žil sám (či skôr živoril)
Niekedy od roku 2002 sa Danč, tento nekonformný umelec a svojský človek, úplne stiahol do ústrania. Žil sám (či skôr živoril) a kontaktoval sa iba s niekoľkými ľuďmi. Úplne ho paralyzoval nekonečný rad sklamaní v pracovnom, ale aj v súkromnom živote. S výtvarnou tvorbou prestal. Čítal, premýšľal, písal si literárny denník. Myšlienky, ktoré boli pre neho dôležité, si zapisoval rovno na steny vo svojom dome. Až v roku 2010 sa mu začali zlepšovať životné pomery. Znovu pociťoval tvorivý nepokoj a pripravoval sa na návrat k tvorbe.
Poranil si zátylok hlavy
Tieto zámery mu skrížil úraz. Pošmykol sa doma na schodoch a poranil si zátylok hlavy. Hemoragia mozgu sa už nedala zastaviť a 18. júna 2010 na následky zranenia skonal.
V rámci 45. ročníka Slovesnej jari sa konalo v Dome J. C. Hronského v Martine spomienkové stretnutie k jeho literárnej tvorbe pod názvom Jožo Danč – žil svoju poéziu. Stretlo sa na ňom množstvo Dančových priateľov, obdivovateľov a známych. Dančovu literárnu tvorbu zhodnotil Peter Mišák z Matice slovenskej, výtvarnú tvorbu priblížila Jarmila Kováčová, riaditeľka Turčianskej galérie. O jeho ľudských peripetiách – vzostupoch a pádoch, charite a podnikateľských chybách rozprával doktor Stanislav Fabuš. Podľa vydavateľa Mariána Vestenického ostalo po ňom 70 nádherných olejových pastelov, väčšie množstvo grafík a samozrejme keramika. Existuje aj jeho literárny denník písaný formou esejí a rozsiahla fotodokumentácia jeho života, včítane krátkeho filmového šotu.
Mohla by o ňom vzniknúť monografia
Dielo jedného – minimálne z regionálneho hľadiska – pozoruhodného umelca a človeka je teda uzavreté. Ak by sa na to niekto podujal a dedičia s tým súhlasili, mohla by o ňom vzniknúť zaujímavá textovo-obrazová monografia, ktorú by Dančovi priaznivci určite privítali. Materiálu je na to dosť a malo by sa to urobiť prv, než upadne do zabudnutia.
Autor: M. Gonda
