Poznám to už dôverne... Silná rana, akoby sa rozbila obrovská fľaša... a... v očiach prekvapenie, šok, hrôza, trasúci sa aktéri, habkajúci, neschopní vydať slovo, koktajúci, plačúce deti s otáznikom a strachom v očiach. Mám to pár metrov a už niekoľkokrát som bol prvý pri nehode.
Verte mi, nie je to nič, po čom by človek bažil. Tie oči, najmä detské, zostávajú nadlho v pamäti. Vinník býva jasný, príčina nehody tiež. Kto prichádza po Ulici V. P. Tótha musí ZASTAŤ a dať prednosť vozidlám idúcim po Hviezdoslavovej ulici. Musí zastať, lebo mu to prikazuje dopravná značka a tým aj pravidlá cestnej premávky. Bohužiaľ, často sa to nestane a potom dochádza ku kolíziám so všetkými dôsledkami.
Mnohokrát som sa pozeral, uvažoval, doslova prehnane kriticky voči značke... No, musím konštatovať, že je všetko v poriadku. Jednoznačne mi vychádza ako príčina nepozornosť, možno telefonovanie, možno ladenie rádia, riešenie rodinných, či pracovných problémov, skrátka telo sedí v aute, ale hlava je niekde inde. Hádam aj neznalosť miestnych pomerov hrá svoju rolu, pretože ostatní dvaja vinníci neboli z Martina, ale jedna pani z Dolného Kubína, druhá zase z Ružomberka. Teda vinníčky -dámy... No, možno práve tu je jeden z problémov. Rodinný manažment z auta... Ktovie, možno sa mýlim. Tretí májový utorok priniesol aj scénku, keď prišiel manžel „vinníčky“ a vraví jej, že čo tam po ročnom aute, hlavne, že jej sa nič nestalo. Pre ženu, stále v stave šoku, to bol isto pocit opory v manželovi, ale... Hádam to bude ponaučenie pre budúcnosť, ak si ešte sadne za volant.
Oproti tomuto stojí za pozornosť aj iná situácia. Z „Hviezdoslavky“ odbočovala na Ulicu V. P. Tótha pani na väčšom aute. Hneď za križovatkou to „šibla“ do protismeru a tak aj zaparkovala. Nedalo mi to a keďže išla okolo mňa, pripomenul som jej, že porušila dopravné predpisy a ak by ju takto našli policajti, pokuta ju isto neminie. Zareagovala žensky, úsmevom a odpoveďou, vraj no a čo, že tam bude len chvíľu, kým si vyzdvihne deti v škole. Mohol som len pokrútiť hlavou. Ak vedome porušuje dopravné predpisy a bude pri tom viezť v aute deti, nešťastie si privolá sama. A možno nielen sama pre seba. Neprajem, konštatujem...
Vrátim sa ešte opäť na Hviezdoslavovu ulicu, ktorú jedna moja kamarátka nazvala „ementálskou cestou.“ Však viete prečo. Niekde sú doslova diery aj v diere. Človek by si myslel, že tie jamky a jamy budú fungovať ako retardéry. Ale kdeže, ani táto anticesta nebráni niektorým šialencom prekračovať rýchlosť vysoko nad 50 km/h. Súboje, predbiehania, „myšičky,“ divoké rallye...To je častý obraz dňa. Myslím, že dva pevné radary ako investícia, by sa veľmi rýchlo vrátili a možno aj pár vodičských preukazov by šlo do „chladničky.“
Situácie, ktoré som opísal patria k dennému koloritu Martina. Ich dôsledky sú vzrušujúce pre niekoľko desiatok zvedavcov, ktorí sa veľmi rýchlo nahrnú a majú krásne „pouličné divadlo.“ To nepochybne k Martinu patrí, ale takéto?
Autor: J.Cíger
