Primáš ľudových hudieb, vedúci detských ľudových hudieb, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní, tvorca hudobných úprav pre ĽH, učiteľ hry na hudobné nástroje pred pár dňami zomrel na dôsledky zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode. Okrem rodiny a blízkych sa táto správa dotkla všetkých, ktorým turčiansky folklór prirástol k srdcu a pre ktorých je či bol druhým životom. Odišiel človek, ktorý zaplnil mnohé biele miesta na mape turčianskeho folklóru a ktorý bude chýbať.
Rodáka z Krásna nad Kysucou hra na husliach očarila už počas štúdia na strednej škole. Svoje hudobné cítenie zúročil ako primáš v cimbalovej hudbe priemyslovky a v hudbe armádneho súboru Moravan v Martine. Štúdium na vysokej škole v Bratislave mu otvorilo dvere do Folklórneho súboru Technik, prinieslo nové hudobné skúsenosti a zážitky z najväčších festivalov v krajine. Po ukončení vysokoškolského štúdia začal pracovať v závodoch ťažkého strojárstva v Martine ako konštruktér technologických prípravkov. Okrem profesionálneho vzrastu neustále rozvíjal záujmy svojho hudobného cítenia. Stal sa členom Symfonického orchestra Okresného domu osvety Martin. O pár rokov neskôr bol jedným zo zakladateľov cimbalovej hudby pre FS Turiec, pôsobil vo viacerých ďalších orchestroch. Prioritou jeho dlhoročného úsilia sa stalo pozdvihnutie a oživenie takmer zabudnutých piesní Turca. Úlohu primáša poňal zodpovedne: zbieral, triedil a upravoval piesne pre hudbu, spev aj tanec, robil hlasového pedagóga a spracovával publikovaný i naspievaný hudobný materiál. Niekoľko rokov externe učil husľovú hru na ZUŠ v Martine, neskôr pracoval v ZUŠ Frica Kafendu vo Vrútkach. Voľný čas využíval intenzívne – okrem účinkovania v ľudových hudbách založil, viedol a spracovával materiál pre Chrámový orchester v kostole Jána Krstiteľa vo Vrútkach a v Krpeľanoch.
Takto na neho spomínajú tí, s ktorými dlhé roky spolupracoval:
Čo sa stalo, už sa neodstane. Napriek tomu , či práve preto, sa ťažko zmieriť s tým, že životná kapitola Dušana Tumu je už uzavretá. Kapitola života človeka činorodého, plného elánu, chuti do života i práce, vedomého si nenahraditeľného poslania pri sprítomňovaní temer zabudnutých tónov a farieb ľudovej kultúry. Preto jedinú myšlienku rezonujúcu ako reakcia na strašnú skutočnosť možno vyjadriť len slovami: nemalo sa to stať.
Dušanove husle ešte nemali onemieť, jeho energia pri výchove mladých muzikantov ešte nemala zaniknúť, jeho umenie, umelecký cit a pedagogické majstrovstvo dirigenta a koncertného majstra ešte nemali vylúdiť posledný tón, povedať posledné slovo.
Boli sme „stará známosť“. Poznali sme sa veľa rokov v rámci spolupráce pri záchrane a oživovaní folklórneho bohatstva regiónu. Mohla som sledovať premeny Dušana – technika, ktorý sa ľudovej hudbe venoval vo svojom voľnom čase ako člen FS Turiec , cez jeho očarenie ľuďmi, nositeľmi turčianskych umeleckých tradícií až po premenu v náročný a záslužný post pedagóga, ktorý si uvedomoval, že piesne je potrebné nielen zaznamenať a zapísať do nôt, ale zároveň aj vychovať ich mladých interpretov, dať krídla mladej generácii, ktorá ich bude prinavracať životu. Práve táto stránka “Duškovho“ pôsobenia je nenahraditeľná. Mladí muzikanti, ktorých dokázal oduševniť k náročným interpretáciám, a s nimi i celá ľudovej kultúre naklonená široká verejnosť Turca ostanú nielen bez učiteľa, ale aj bez priateľa, poradcu, druha chvíľ plných sústredenia, pohody i neopísateľného zážitku z práve zažitého momentu krásy spoločne vytvorenej tou čarovnou zmesou inšpirácie, umenia a citu.
Ostanú zážitky z odohraných koncertov, ostanú notové zápisy, mladí hudobníci budú ďalej rozdávať bohatstvo, ku ktorému im Dušan ukázal a otvoril cestu. V nich bude Duško, konštanta, stálica a istota hudobného diania v Turci žiť ďalej, v nich bude naďalej súčasťou našich životov, oporou nášho diania. S úctou k jeho dielu Hana Zelinová
Bolo to v piatok trinásteho, bol som v cudzine a snažil som sa zorganizovať si všetko tak, aby sa mi v ten „kritický“ deň neprihodilo nič zlé. Napriek tomu ma predsa len dostihla zlá správa – niekoľko SMS-iek mi oznámilo, že navždy odišiel navonok nenápadný, ale inak vzácny človek - dotĺklo srdiečko Dušana Tumu.
V prvom momente mi ako dlhoročnému, i keď teraz už vyslúžilému folkloristovi prebleslo hlavou – a je po folklóre v Turci. Hoci folkloristov – aj v Turci - je stále dostatok, hoci ani o hudobníkov nie je núdza, neviem, či bude mať Turiec ešte niekedy niekoho ako bol Dušan. Nielenže hudobne objavil tento región, ale ho aj dôsledne zmapoval, aby ho vlastnými, veľmi ľudskými úpravami priblížil a zviditeľnil pre okolitý hudobný svet, brázdiac kvôli tomu turčianske dediny, zapisujúc každú melódiu, každý hudobný znak či štýl. Potom mu ani nebolo ťažké vysvetľovať nám spolumuzikantom ako hrať, ako dať tej či onej melódii správny zvuk a dušu.
To folklórne oživotvorné euforické obdobie sedemdesiatych – osemdesiatych rokov som žiaľ nemal možnosť prežívať, ale Dušanov ďalší rozmer – muzikantský, ten som prežíval vyše desaťročie - spolu sme hrávali nielen ľudovú hudbu, ale určité obdobie i hudbu klasickú. Hodiny sme trávili pri cvičení, tvorení, zhrávaní. Precestovali sme spolu krížom nakríž celú republiku i kus sveta, hrajúc pritom na veľkých javiskách divadiel i otvorených amfiteátrov či pódiách malých kultúrnych domov alebo stanov, „trápili“ sa v štúdiách rozhlasu i televízie. V konečnej fáze nám po toľkých rokoch už stačili na dohovor na javisku len gestá a mimika, lebo sme sa naučili vzájomne sa hudobne cítiť a počúvať. Existuje veľa nahrávok, platní, kde je tento súlad nádherne počuť – mám ich doma a aj ako už neaktívny hudobník folklorista, často ich počúvam a vždy a znova si hovorím, ako nám to vtedy perfektne „šlapalo“, bol skutočne dobrý kapelmajster.
Sčasti poznám aj ďalší rozmer Dušana Tumu – muzikanta pedagóga. O tom by istotne vedeli rozprávať všetci jeho žiaci, veľkí či malí, tí, ktorých vychoval v rámci hudobných škôl, ale aj tí všetci z najrozmanitejších hudobných telies, ktoré podporoval, zakladal a viedol - a nebolo ich málo a hlavne všetci poznali vari najkrajšiu hudobnú úpravu z jeho dielne – Javorové husle. Tú viem zahrať aj dnes po rokoch.
Viem, že je ešte toho veľa, čo by bolo možné o Dušanovi Tumovi povedať alebo napísať, pre mňa osobne bol vyše pätnásť rokov primášom a spoluhráčom v kapele, tiež kamarátom, ale aj kolegom pri vedení súboru Turiec a spolutvorcom pri spoločnej práci v tomto telese i pri aktivitách v rámci Turčianskych slávností folklóru. A za tú rozmanitú, bohatú a veľmi plodnú spoluprácu mu chcem opätovne poďakovať. Aj keď in memoriam.
Odišiel vzácny človek a najbližšia roky určite potvrdia jeho výraznú výnimočnosť. Nenechajme preto zapadnúť jeho „javorové husle“ prachom a aj keď sa nový Dušan Tuma bude zrejme hľadať ťažšie, verím, že sú medzi turčianskymi muzikantmi takí, ktorí folklór v Turci zachovajú, prípadne posunú vpred. On si to zaslúži. Peter Rudzan, bývalý člen a vedúci FS Turiec, člen programovej rady TSF
DUŠAN TUMA
- Spoluautor diel: Spevník ľudových piesní z Krpelian I. (1998), Rozmajrín - spevník slovenských ľudových piesní1. (2000); Pramienok - zbierka úprav ľudových piesní (2003); Turčiansky sláviček – spevníček turč. piesní pre materské školy (2003); CD – Vandrovali hudci, Ľud. hudba Pramienok ZUŠ T. Teplice (2003); CD – Na turčianskom dvore, Folklór. súbor Turiec 1998; Autor hudobného spracovania piesní pre ĽH Turiec v dvoch televíznych dokumentoch o ľudovej kultúre Turca: Majáles v Turci (1990) a dvojdielny Láska v Turci (1991);
- Autor diel: Javorové husle – hudobné úpravy vydané k životnému jubileu (2003); Drienča – zbierka úprav ľudových piesní, 10 rokov ľudovej hudby a 40 rokov ZŠ v Krpeľanoch (2006);
- Autor zvučky TSF Martin; Autor hudobného spracovania časti Ozveny z Turca na platni – Svieže tóny domoviny z Folklór. festivalu Východná 1987, (Jedľovina, Ekonóm, Turiec, Partizán, Spiežovec, Váh, Dimitrovec, Šarišan), Opus 1988; Autor hudobného spracovania nahrávok na platni Turiec, Opus 1989; CD – Pod zelenou horou, piesne zo Sklabine 2006; Autor hudobného spracovania piesní z turčianskych obcí Krpeľany, Šútovo, Sklabiňa, Dubové, Slov. Pravno, FS Hradisko Vrútky a ĽH Ing. Dušana Tumu pre album Turiec – panoráma ľudovej kultúry (2000, 2001); Autor hudobného spracovania piesní pre účinkovanie hudieb a spevákov FS obcí Turca na festivale v Detve (1991); Autor hudobného spracovania hudby prvých, choreograficky spracovaných tancov z Turca: Na turčianskom dvore, Olejkári, Lúčenie, Dubové, Svadba v Turci, Variacie v spolupráci s choreografom RNDr.Ľ. Pekarom (1969 - 1976);
- Ocenenia: Nositeľ bronzovej pakety za zásluhy o rozvoj ZUČ, Osvetový ústav v Bratislave (1984); Nositeľ striebornej pakety za zásluhy o rozvoj ZUČ, Osvetový ústav v Bratislave (1989); Víťaz celoslovenskej súťaže v sólovej hre na hudobné nástroje Poluvsie 1999.
Autor: V.Legerská
