niaze, ako prvé (nie, tam je kultúra), skôr ako druhé škrtáme výdavky na šport. Veď bez neho sa dá vydržať, ten chlieb nepýta.
Rozmýšľala som o týchto dvoch slovách na nedávnej akcii martinských a turčianskych nadšencov, ktorí sa rozhodli podporiť výstavbu atletického štadióna pri Spojenej škole v Martine tým, že založia občianske združenie, ktoré bude môcť byť tou pokladničkou, do ktorej sa majú zhŕňať peniaze podporujúce túto užitočnú investíciu. Už sa asi nedá len tak nečinne pozerať na to, že mladí ľudia nemajú kde športovať, že jedno z najstarších atletických podujatí na Slovensku Turčianske hry mládeže či Beh k srdcu SNP držia pri živote len nitky oficiálneho záujmu, ale zato laná obetavých organizátorov, že ihriská prekrýva burina a že už aj deti kladú otázky, prečo v zahraničí má podpora športu aj výsledky a u nás sú jej výsledkom len reči.
Prípravný a dnes už aj výkonný výbor spomínaného Občianskeho združenia Štadión Martin sa s plnou vážnosťou pustil do práce. Chce získať peniaze od sponzorov, z darov, zbierok, od športových zväzov, aby pomohol financovať aspoň jednu etapu výstavby štadióna, ktorého dnešný rozpočtový náklad sa pohybuje okolo sumy 6 miliónov eur. Majú podporu Žilinského samosprávneho kraja, ktorý rovnako ako mesto Martin nemá na štadión voľné finančné zdroje. Majú nadšenie nadväzujúce na rovnako významné činy z minulosti, ktoré Martinu pomohli postaviť Národný dom, prvú budovu Matice slovenskej či Živenu. A sú zdravo zúfalí, lebo sa už nemôžu pozerať na to, ako sa niečo nedá. Chcú ukázať, že sa to dá, lebo ľudí by mali charakterizovať skutky a nie nečinnosť.
Nezostáva iné, len združeniu priať úspech. A nielen priať...
Autor: V.Legerská
