Na prechádzke Vrútkami ocitla som sa pred budovou bývalej tlačiarne cestovných lístkov, keď tu s lomozom čosi dopadlo tesne predo mňa. Na okamih som celkom stuhla a vzápätí som začula ten známy pravidelný klepot strojov a šum ľudských hlasov. Vychádzal z budovy cez obrovskú dieru v múre. Neúspešne som sa snažila zazrieť niečo cez špinavé porozbíjané okná a potom mi napadlo, že ma kúsok tej spadnutej omietky zrejme poriadne švacol po hlave.
Úplne zmätená, prečítala som nenápadnú ceduľu umiestnenú na rohu budovy: Padá omietka – prejdite na druhú stranu! Neskoro. Ešte trochu otrasená som sa presunula smerom k priestranstvu pri tržnici. Očakávala som hluk rušnej dopravy, stalo sa však niečo nevysvetliteľné. Z miesta, kde kedysi stával poschodový dom obývaný rodinami chýrnych vrútockých muzikantov, šírila sa jemná hudba. Rozoznávala som zvuk klavíra a sladké tóny huslí, keď z náprotivnej strany cesty zavanula výrazná vôňa kvetov. Zvláštne, veď kvetinárstvo aj celý rad obchodov a obchodíkov takých typických pre Vrútky môjho detstva, dávno už prenechali miesto neosobným panelákom.
Teraz som už naozaj pridala do kroku a ani neviem ako, ocitla som sa pred vrútockým kinom. Aj táto budova má už najlepšie časy za sebou. Ošarpaná a desaťročia neudržiavaná drží pohromade vari len silou vôle. Zastala som, aby som sa vydýchala, keď som spoza chrbta začula pomalé, váhavé kroky. Najprv som sa bála obzrieť. Až po chvíli, keď sa mi podarilo premôcť úľak, vtedy som na to prišla! Šuchtavým krokom, potíšku a akosi zahanbene odchádzal duch tejto vzácnej historickej pamiatky – Robotníckeho domu. Po tomto zážitku mala som už naozaj všetkého dosť, a to som ešte veľkým oblúkom obišla zborenisko po kedysi slávnom vrútockom hoteli Slávia.
Už je to tak. V našom neveľkom pokojnom meste straší. Ak nič iné, tak trestuhodná ľahostajnosť k rozpadajúcim sa historickým budovám a to už pekných pár desiatok rokov. Pozor, padá omietka! Ale hlavne pozor, aby nám takto postupne neodkráčala história Vrútok!
Autor: EVA OČKAJOVÁ - KALABUSOVÁ
