éra významného slovenského spisovateľa Veronika Šikulová.
Úspešná prozaička, ktorá bola nedávno súčasťou Martinskej literárnej jari, si na svojho otca spomína s láskou. „Čoskoro uplynie desať rokov od jeho smrti. V októbri by sa tato dožil 75-tich narodenín. Myslím na neho každý deň,“ hovorí od srdca. Veronika pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku na detskom oddelení. Tu nájdete aj jej knihu To mlieko má horúčku, ktorá bola pôvodne určená dospelým čitateľom. Až časom sa z nej stala literatúra pre deti.
Vypustená zo siete
Veronikin najnovší kúsok nesie poetický názov Miesta v sieti. V autobiograficky motivovanej próze sa sústreďuje na osudy troch žien, ktoré sa snažia nájsť svoje miesto v živote. „Nemám pocit, že by som bola väznená v sieti. Podarilo sa mi napísať knižku a ja som konečne z tej siete vyplávala. Každý človek je však svojím spôsobom do nej lapený,“ myslí si.
Novinárčina jej nechýba
Charizmatická spisovateľka pôvodne vyštudovala žurnalistiku v Bratislave. Občas píše recenzie a v novinách má svoju vlastnú rubriku. Svet diktafónov ju však vo veľkom neláka. „Sústredím sa na prácu v knižnici a na písanie. Talent som zdedila po svojom otcovi, ale nadaná je aj moja mama. Ako psychiatrička počúva veľa príbehov a určite sa to v nej nejako odohráva,“ uvažuje.
Dievča z Modry
O Veronike sa hovorí, že žije v Modre za zelenou bránou. Pri spomienke na detstvo sa jej vybaví vôňa octu, kôpru, chrenu a zaváraných uhoriek. Na svoje rodné mesto nedá dopustiť. „Rada cestujem, ale vždy som jednou nohou doma. Nošu malomesta cítim na svojom chrbte a nehanbím sa za ňu,“ hovorí s hrdosťou. V Bratislave sa vždy cíti stratená. O to viac je šťastnejšia, že sa spoznala so spisovateľom Ľubom Dobrovodom. „Ľubo je pre mňa jeden z najväčších objavov. V jeho diele som našla kus Modry a taktiež dobrého rozprávača, čitateľa aj človeka,“ rozpráva o ich priateľstve.
Vydatá na diaľku
Talentovaná autorka žije s fyzikom Marekom Mihalkovičom. Ten je pre svoju prácu často v zahraničí. „Je to také manželstvo na diaľku. Veľmi mi chýba, ale aspoň si s deťmi robíme, čo chceme. Máme upratané, kúrime si ostošesť a ničím nešetríme,“ smeje sa. Keď však príde domov, všetko sa vráti do starých koľají. „Ako sa hovorí, v mojom prípade nemám pohromade všetkých päť, ale štyroch. A tak to má byť,“ uzatvára.
Autor: Viera Ružinská
