MARTIN. Pokiaľ ide o hodnotenie možností svojich domácnosti ľudia sú reálnejší ako pri vyjadrení sa k hospodárskemu vývoju. Pri vyjadrovaní sa k hospodárskemu vývoju menej dajú na objektívne čísla a viac vychádzajú zo stavu financií, ktorý panuje v ich domácnosti.
Zákonite ich rozčuľujú informácie o tom, ako makroekonomické ukazovatele v republike a vo finančnom sektore rastú, ale v ich rodinách je čoraz ťažšia finančná situácia.
Súčasná vláda a väčšina médií má „dar“ prezentovať veci podnikateľskými očami, čím dráždi väčšinu ľudí, ktorým sa stav osobných financií zhoršuje. Objektívne úspechy - v EÚ dosahujeme najlepšiu ekonomickú dynamiku, približujeme sa produktivitou práce k priemeru Únie by mali nadväzovať na dynamiku rastu reálnych miezd a na rast miezd s okolitými krajinami.
To, že nenadväzuje, radových ľudí uráža. Navyše sa národ v bonuse dozvedá, že máme v porovnaní s ostatnými štátmi EÚ pomerne vysokú infláciu. Priamo povedané, ceny sa zvyšujú rýchlejšie ako v ostatných krajinách Únie. Banky na Slovensku majú vyššie zisky, ako mali rok, dva predtým. Vzhľadom na platy platíme bankám percentuálne veľmi vysoké poplatky a neraz za nezmyselné úkony. Niekedy sa obávam, či si ich praktiky neosvoja iní živnostníci. Napríklad v reštaurácii by nám mohli naúčtovať poplatok za zavretie fľaše, z ktorej nám objedané poldeci naliali. Veď podľa argumentácie bánk aj tento úkon predstavuje dodatočné náklady pre podnik.
Na druhej strane nezamestnanosť sa v ročnom porovnaní zlepšuje len v desatinkách percenta. To, čo sa deje v zdravotníctve, je z hľadiska pacienta číre zúfalstvo. Neustále sa zvyšujú ceny za lieky a doplatky za ne. Z úst kompetentných tečú vyjadrenia, ako bude pacient menej doplácať, resp. že si môže v lekárni vziať náhradný liek s doplatkom maximálne jedno euro. Doprajem tým, ktorí prezentujú tieto argumenty, ochorieť na srdcovo-cievnú chorobu, na ktorej liečbu si budú môcť kúpiť generikum. Rýchlo pochopia rozdiel medzi generikom a liekom, ktorý ich telo bude akceptovať, ale ktorý budú hradiť v plnej výške.
Aj myšlienka obnoviť platbu za pobyt nemocnici je pre normálne zarábajúceho človeka mimoriadne citlivá. Zhruba jedna tretina ľudí zarába niečo okolo minimálnej mzdy. Preto náhrada mzdy za práceneschopnosť im môže vychádzať zhruba na 160 eur. Ak pacient zaplatí 80-120 euro za mesačný pobyt v nemocnici, z čoho zaplatí byt, inkaso a zabezpečí ďalších členov rodiny, tým sa nikto nezaoberá. Hlavne, že sa diera v rozpočte zdravotníctva trochu zapláta.
Štátne zdravotníctvo nemá koncepciu, je finančne poddimenzované a v podstate v rozvrate. Všetko smeruje k tomu, že súkromné zariadenia budú liečiť tých, ktorí na to budú mať a pacienti s nízkymi príjmami budú liečení poradovníkmi a smrťou. Viniť lekárov z tohto stavu sa nedá. Ich pracovné zaťaženie - nemocnica, prednášky na fakulte, súkromná ordinácia je len reakciou na pomery, ktoré vyplývajú zo štátnej zdravotnej politiky. Takto si niečo „trhnú“, čo by pri dobrej štátnej zdravotnej koncepcii nemohli a v niečom suplujú úlohy štátu, ktorý nedokáže zabezpečiť komplexnú liečebnú starostlivosť.
Neustále snahy zmeniť Zákonník práce a predovšetkým zrušiť minimálnu mzdu sa podáva ako liek na zvýšenie zamestnanosti. Je to hrubá demagógia predstaviteľov kapitálu. Chcem vidieť zamestnávateľa, ktorý zníži mzdy a zamestná dvoch ľudí, keď môže zamestnávať jedného a tomu ešte znížiť plat.
Sme na najlepšej ceste plniť kritériá EÚ, MMF a zároveň v krajine docieliť sociálne napätie, ktoré tým, že nemá programového vodcu, môže prerásť do nezmyselných rabovačiek a násilností.
Z hľadiska radového občana vyvstáva otázka. Dočerta, kto to takto riadi, kto za to môže? Z politického hľadiska sa možno uspokojiť s tým, že spotrebiteľský barometer vychádza lepšie ako pred rokom. Makroukazovatele sa dobre vyvíjajú. No treba o tom presvedčiť aj radových občanov, inak tu budeme mať jednu štátostranu, ako majú momentálne Maďari. Alebo chaos arabského typu.
Autor: J. Keráčik
