MARTIN. Tretie stvárnenie Kuba v martinskom divadle má podľa kritiky svoju logickú následnosť. Po dvojiciach Kubo/Kroner (1949) a Kubo/Vajdička (1979) je najnovší Kubo (remake) súčasný, odfolklorizovaný, súbor ho ponúka s obrovskou radosťou i dávkou energie a so zmyslom pre štylizáciu a navyše s hereckou presnosťou v geste a intonácii, čo je podľa diskutujúcich na Kritickej platforme (bola pracovnou súčasťou festivalu) v slovenskom divadelníctve vzácny jav.
Diskutujúci uznali, že inscenácia nie je čitateľná na prvý raz. „Až na tretí,“ ako údajne povedal dramaturgovi martinského divadla Róbertovi Mankoveckému jeho priateľ. V inscenácii je na malom priestore a v rýchlom slede za sebou mnoho znakov, symbolov a odkazov divákovi, je ich tak veľa, že ten ich nestihne dešifrovať a na prvý raz si zapamätá len nelogický chaos a zhrozenie.
Možno preto prvé reprízy predstavenia divákov odradili. „No až keď jedno z nich Rotary klub úplne zrušil, začal sa paradoxne Kubo predávať,“ doplnil R. Mankovecký a vysvetlil, že spoluautor predlohy a režisér v jednej osobe Dodo Gombár sledoval ešte ďalšiu líniu typickú pre martinské divadlo, a síce nadväznosť na trojicu inscenácii – Psie srdce, Štúrovci a Nový život. Všetky boli divadlom na divadle a aj Kubo takým divadlom tiež je.
Diváci vidia ako divadelný ansámbl hrá Kuba a zároveň ako ten istý súbor hrá seba a až v závere inscenácie sa im „zopnú“ dohromady odkazy pôvodnej Hollého predlohy s tým, čo odkazuje moderný príbeh – rozklad života, morálky, diktát, stádovitosť, neslobodu. Kubo jediný nezlyháva, vychádza z klietky von smerom k divákom, necháva za sebou ľudských skrachovancov, scéne zostáva osamelý nahý muž vzbudzujúci súcit a pocit hanby.
Karol Mišovic z VŠMU, ktorý predstavenie Kubo (remake) hodnotil, ocenil priblíženie klasiky súčasnému divákovi, ktorú sa podarilo pretlmočiť bez zbytočnej piety, no tiež sa stotožnil s názorom ďalších diskutujúcich, že také množstvo nápadov, s akými inscenácia pracuje, nie je možné stráviť bez zmätku. Oleg Dlouhy sa prihovoril za ich malú selekciu a poriadok, ktorý by mohol smerovať k tomu, že gestá, pózy, odkazy a symboly divák lepšie prečíta. Vladimír Štefko k tomu dodal, že Martinčania v najnovšom Kubovi predsa len našli dobrý spôsob, „ako ho urobiť“.
Autor: V.Legerská
