VRÚTKY. Vrútočania sa po nemastnej - neslanej jeseni cez zimu mobilizovali, aby sa v jarnej časti z piatej priečky vydali na stíhaciu jazdu za postupovými pozíciami. Jesenného lídra z Trstenej síce nakoniec nechali za sebou, predbehli i na štvrtom mieste zimujúcu Likávku, no na predstihnutie Tvrdošína, či Oravského Veselého už úspešný recept nenašli.
„Chceli sme zaútočiť na najvyššie priečky, resp. postupové, ale nakoniec sme skončili tretí a zďaleka nemáme istotu, či sa posunieme o súťaž vyššie alebo nie. Vieme, že to bude možné len vtedy, ak sa vo štvrtej lige uvoľní nejaké miesto. Z tohto pohľadu je tretí flek, keďže nie je postupový, málo,“ na rovinu povedal tréner vrútockej Lokomotívy Ivan Kramár.
V iných tímoch by bronz určite privítali, avšak vo Vrútkach prakticky nič neznamená.
„Túžba dostať sa vyššie na dolnom Turci už dlhšie rezonuje, a tak nepostupové miesto, hoc aj tretie, sa tu za úspech nepovažuje. A ja sa s tým stotožňujem. Vedeli sme, čo sme chceli, aj ako to máme dosiahnuť, no to odhodlanie zo šatne a z tréningov sme nie vždy preniesli aj na ihrisko,“ povzdychol si Ivan Kramár.
Choroba kolísavých výkonov
Jeho zverencom sa tak ako v jeseni, ani na jar nepodarilo zastabilizovať výkony. „Opäť boli veľmi nevyrovnané, čo si mužstvo, ktoré chce hrať o postup nemôže dovoliť. Nemôžme jeden týždeň hviezdiť a na druhý sa herne strapňovať. Veľmi ma mrzí, že sme sa tejto kolísavosti nedokázali zbaviť,“ vypichol azda najväčší problém Lokomotívy jej lodivod.
V porovnaní z jeseňou získali kramárovci o tri body viac, teda 26. V konkurencii s oravskými mužstvami to nestačilo.
„Pritom niektoré straty boli úplne zbytočné. Remizovali sme v Malom Čepčíne, prehrali jeden z kľúčových duelov sezóny v Oravskom Veselom, kde sme minimálne mali na remízu. Veľkou stratou bola domáca prehra s Palúdzkou, či remíza v Černovej, kde sme po polčase viedli o dva góly. Ak by sme vo všetkých týchto zápasoch boli úspešní, a podľa mňa sme mali byť, tak na posledný duel s Tvrdošínom sme už mohli cestovať s čistou hlavou. Žiaľ, nestalo sa tak,“ neskrýval sklamanie Ivan Kramár, ktorého sme sa spýtali aj na to, či mal taký káder, ktorý by ho predurčoval k postupu.
„Káder bol, ale kolektív chýbal. Nenašli sme takú vodcovskú osobnosť, ktorá by to mužstvo vyburcovala, ktorá by ho nasmerovala. Všetci veľa čakali od Mareka Hollého, ale aj napriek jeho obrovským skúsenostiam, sa ani od neho za pár týždňov nedali čakať zázraky. Ak by bol v tíme dlhšie, tak by sa jeho líderstvo asi viac prejavilo,“ myslí si Ivan Kramár.
Iskrilo sa medzi hráčmi?
O vrútockom mužstve sa šepkalo, že to najmä medzi mladšími a staršími hráčmi občas iskrilo.
„Určite to neboli vzťahové problémy. Skôr išlo o odlišnosti v hernom štýle, pri ktorom možno generačné rozdiely trošku viac vyplávali na povrch. Ak to zhrniem, na ihrisku nám chýbala iskra, túžba pre kolektív niečo navyše urobiť, dať do hry všetko, čo viem. To bol náš problém a vo všetkom, čo som pomenoval boli naši najväčší rivali lepší. Prevýšili nás kolektívnosťou, vôľou i húževnatosťou,“ vyzdvihol kvality konkurentov Ivan Kramár, ktorý priznal aj mierne napätú, ale v únosnej miere udržateľnú atmosféru v tíme.
Tréner si chce oddýchnuť
„Vedenie od nás očakávalo postup, a tak ten tlak na výsledky bolo cítiť. Bol však prirodzený, hráči, aj keď sú amatéri, sa s ním musia vedieť vyrovnať. Nikto však nič nepreháňal, nikto obrazne povedané, nemal nôž na krku,“ zdôrazňoval šéf vrútockej lavičky, od ktorého sme na záver nášho rozhovoru dozvedeli, že v Lokomotíve končí.
„Bolo to po vzájomnej dohode. Nie že by som nemal chuť vo futbale ďalej pracovať, no potrebujem si aspoň na chvíľu od neho odpočinúť. Pôsobenie vo Vrútkach aj mne osobne veľa dalo, bolo pre mňa česť trénovať napríklad takých hráčov akými sú Marek Hollý alebo Jožko Letrik. A ak som aj ja niečo zanechal chalanom, tak to celé malo svoj význam,“ ukončil naše rozprávanie tréner Ivan Kramár.
