ať na galavečeri Osobnosti - tu sme začínali.
Malý martinský galavečer Osobnosti – tu sme začínali je predovšetkým stretnutím umelcov, športovcov, významných osobností, ktoré v Martine pôsobili. Ako si spomínate vy na toto obdobie?
- Spomínam si na to, ako keby to bolo pred rokom. Pretože som tu zažil obrovské množstvo zážitkov, ktoré boli neskutočne silné a emotívne. Mám ich hlboko vryté v pamäti. Hoci je to už viac ako dvadsať rokov, čo som odišiel z martinského divadla, jednoznačne to hodnotím ako jeden zo svojich najlepších a najmúdrejších krokov, že som po skončení VŠMU nastúpil práve sem. Bolo to pre mňa veľmi bohaté obdobie plné skúseností. Veľmi veľa som sa tu naučil od skvelých osobností vtedajšieho divadla ako napr. Jaro Vrzala, Jano Kožuch, Naďka Hejná a mohol by som menovať ďalej. Skrátka – bolo to skvelé, plnohodnotné obdobie, na ktoré nikdy nezabudnem.
Na ktorú úlohu si z martinského divadla najviac pamätáte?
- Tých úloh bolo zopár. Krásna rola bola v hre Tadeusza Różewicza Pasca. Je to životopisná hra o Franzovi Kafkovi, kde som hral hlavnú úlohu. Potom je to veľmi známa hra Baal od Bertolda Brechta, s ktorou sme pochodili celú skoro Európu, vrátane vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Hral som tam titulnú rolu Baala. Bolo to naozaj skvelé predstavenie a hodnotím ho ako môjmu srdcu najviac blízke.
Na Slovensku absentujú krasokorčuliarske hviezdy. Neviedol vás otec, trénerská legenda krasokorčuľovania, skôr ku športu - ku krasokorčuľovaniu?
- Vyrastal som v krasokorčuliarskej rodine – môj otec, mama a aj brat boli krasokorčuliari. Môj brat vstával o piatej ráno, aby o šiestej mohol byť na ľade a potom išiel do školy. Nechal tam polovicu života. Mnohí ľudia vidia len úspechy krasokorčuliarov, ale za tým všetkým je jedna obrovská drina. Všetci športovci to majú vydreté. Mama poznala všetky negatívne stránky života vrcholového športovca a tak mi onoho času povedala, že mi ruky aj nohy doláme, ak sa rozhodnem byť krasokorčuliarom. Skúsil som to len na polroka, potom som to nechal, prešiel som cez tenis, volejbal... Najdlhšie som vydržal pri futbale do nejakej deviatej triedy na zédeeške. Čiže skúšal som, no pri športe som nezotrval.
Takže ste umelec telom i dušou...
- (smiech) Asi áno.
V STV ste uvádzali Čudnú šou – cyklus dokumentov o netradičných ľuďoch. Čím ste netradičný vy? Čo netradičné máte za sebou?
- V živote? Fúha. Neviem, či sa za netradičné dá považovať skok v tandeme, paragliding, potápanie sa bez preukazu (smiech). Inak si nemyslím, že by som robil nejaké netradičné veci.
Ale na internete som o vás čítala, že ste jedli aj múčne červy...
- (smiech) Áno, počas nakrúcania som sa stretol s mnohými, v dobrom slova zmysle, „pološialencami“, ktorí sa venovali rôznym netradičným záľubám. Ja som si to s nimi samozrejme vyskúšal. Napríklad, od tigra som dostal „pecku“ po ústach. Pri Senci je taká oáza sibírskeho tigra, kde som nakrúcal asi so šiestimi tigrami. Mohli mať tak po 360 kg. Jeden z nich mi hrýzol ruku a keď som videl, ako sa mi tie hryzáky zarývajú do ruky, nebolo mi všetko jedno. Potom som ich z dlane kŕmil šľahačkou. Zrazu som povedal tigrovi, že už nemám, jemu sa zúžili oči a spakruky mi vrazil labou po sánke. Bola to taká pecka, že som narazil do mreží za mnou. Majiteľ mi potom povedal, že som mal šťastie, že som nespadol, lebo keby som bol na zemi, tak ma tiger berie ako korisť a okamžite by po mne skočil (smiech). No a tie múčne červy, chrobáky a cvrčky... Chutí to ako chrupky. Je to veľmi výživné a má to veľa proteínov.
Začínali ste, dalo by sa povedať, v tínedžerskom seriáli Spadla z oblakov. Keby ste vrátili do puberty, zahrali by ste si v dnešných tínedžerských seriáloch či filmoch, ktoré sú plné drog, násilia či sexu?
- Záleží od toho, ako by to bolo poňaté. Ak by tie filmy boli spracované ako kritika takéhoto lacného a zhýralého života a scenár by bol dobrý, tak prečo nie.
Myslíte si, že mladí herci sa dnes ťažšie presadia ako kedysi? Keby ste to porovnali s časom, v ktorom ste začínali vy...
- Záleží to od toho, kde. Myslím si, že zlacnela hierarchia hodnôt oproti minulosti – kedysi sa išlo viac do hĺbky, do nejakej filozofickej výpovede. Dnes to ide často skôr po povrchu. Veľa mladých hercov si myslí o sebe, že keď sa často objavujú na obrazovke v rôznych seriáloch, show programoch, že už sú z nich osobnosti. Je veľký rozdiel medzi celebritou a osobnosťou. Od celebrity k osobnosti je strašne dlhá cesta a mnoho dnešných mladých hercov na to zabúda.
V seriáli Panelák presvedčivo stvárňujete postavu Egona, ktorý zbožňuje šuchot bankoviek. Ste aj vy v skutočnosti materiálny typ človeka?
- Náročná otázka. Samozrejme, keď je človek nezávislý od peňazí , tak sa mu žije ľahšie. Keď má núdzu, je to zložitejšie. Myslím si, že sa radím k priemerným ľuďom, nie som nejaký mamonár. Ak by som nejakým zázrakom vyhral obrovské množstvo peňazí, napríklad dva-tri milióny eur, tak si určite nekúpim za päťstotisíc eur drahé auto. Pripadá mi to nezmyselné minutie peňazí.
Z diváckeho pohľadu pôsobí Panelák uvoľnene, často máme pocit, že sa pri natáčaní aj skvelo bavíte. Aké sú vzťahy v zákulisí?
- Presne ste to trafili. Žáner, akým je Panelák, by sa nedal robiť, pokiaľ by bol herec stiesnený, nervózny či v strese. Samozrejme, veľakrát sme v strese, aby sme stihli nakrútiť všetky obrazy, ktoré sú naplánované. Atmosféra je tam väčšinou skvelá, čo sa odzrkadľuje na nás a na našej tvorbe.
Preslávili ste sa aj vďaka dabingu, máte nezabudnuteľný hlas. Nezamýšľali ste sa nad speváckou kariérou?
- (smiech) Nikdy som sa k tomu neodhodlal. Boli síce obdobia, práve tu v martinskom divadle, keď som hral už v spomínanej inscenácií Baal. Pre toto predstavenie som naspieval piesne, ktoré zložil Andrej Šeban a Richard Müller. Boli úplne skvelé. Napriek tomu, že som na javisku vystupoval na playback, spieval som ich naplno. Veľmi ma to bavilo. Vtedy sa naskytli príležitosti ubrať sa aj touto cestou, no neskúsil som to. Teraz je už asi neskoro. Ale, nikdy nehovor nikdy.
Okrem hereckej kariéry a dabingu sa venujete aj charite, pracujete pod Asociáciou zdravotne poskytnutých občanov. Aká je vaša funkcia?
Som predseda správnej rady tejto asociácie, respektíve v Slovensku bez bariér, ktoré funguje pod touto asociáciou. Táto myšlienka vznikla, keď sme sa v roku 1999 s organizáciou GEMMA 93 z Rimavskej Soboty pod vedením Dana Brezinu rozhodli ísť štyrmi autobusmi naprieč celým Slovenskom a približovať ľuďom problematiku zdravotne postihnutých občanov. Na rozdiel od iných európskych krajín je život vozičkára na Slovensku ťažší. V zahraničí majú dokonalé podmienky, bezbariérové prístupy, výťahy. Keď som sa tejto akcie zúčastnil a videl som v nemenovanom meste v jednom ústave, ako sa jeden postihnutý človek rozplakal, že nemôže chodiť ani do obchodu, pretože sa tam nemá ako dostať... Vtedy mi skrsla v hlave myšlienka, že chcem niečo pre týchto ľudí urobiť. S pomocou Asociácie zdravotne postihnutých občanov som založil konto Slovensko bez bariér, s ktorým sa snažíme už dvanásť rokov pomáhať ako sa len dá.
Otázka na záver : Ako si herci dobíjajú baterky? Pijú Egonov Boží dúšok?
- (smiech) Nie, lebo všetci vieme, že je to podvod. Baterky si dobíjam s blízkymi ľuďmi, so svojou rodinou. Keď mám voľný víkend, tak sa utiekam na svoju milovanú drevenicu na Kysuciach. Bohužiaľ, v poslednom čase toho voľna nie je až tak veľa ako kedysi.
Autor: Lucia Osvaldová
