la priamo na javisku svojho domovského divadla, no paradoxne - rozlúčkou v derniére predstavenia Nežná, v ktorom si zahrala postavu svojráznej Nevesty.
Človek zvaný žena vraj nemá príliš v láske oslavy, jubileá, výročia. Určite aspoň dovtedy, kým sa nerozhodne, že všetko sú to aj tak len dátumy v kalendári... Čo pre vás znamená vek?
- Vďaka za tie roky! Hrdím sa nimi! Starí latinčinári síce mali heslo: Koho bohovia milujú, ten umiera mladý, ale určite tým mysleli len známe Molestae senectutem – ťažkosti staroby. Niekedy sa cítim na dvadsať, inokedy na tristo. Domnievam sa však, že to množstvo prežitých rokov mi doprialo veľa zažiť, poskytlo možnosť porovnávať, utvárať si svoj vlastný názor, jednoducho - nebyť prázdnym epigónom, ani v iných záujmových oblastiach. Vďaka rokom vidím veci vo väčších súvislostiach, no a že sa pritom musím niekedy oprieť o svoju kamarátku paličku je samozrejmé. Kto chce dlho žiť, musí platiť i nejakú daň. Napokon, ako za všetko.
Hovorí sa, že nikdy nie si sama. Herečky a herci martinského divadla, ktorí sa narodili v tom roku ako vy a rôčik či dva pred aj po, by vydali za početnú spoločnosť jubilantov. Nedožitých osem krížikov by v máji mala Gita Mazalová, marcový bol Anton Šulík, vlani počkala osemdesiatka na Maricu Bálintovú, v auguste oslávi rovnaké jubileum Helena Sudická... A mohli by sme menovať ďalších, s ktorými vás spájajú rovnaké krížiky. Aké sú to či boli roky/časy - oslavné aj každodenné - žité v takej generačne kolegiálnej spoločnosti?
- Je pravda, že starneme „stádovo“, a to naše stádočko je stále tenšie a tenšie. Nevidím v tom však zvláštnu útechu. Som rada sama. Nenudím sa. Samotu mám rada predovšetkým preto, že sa v nej cítim uvoľnene, nič ma nezväzuje, môžem myslieť ako a na čo chcem. Cítim, že tí, ktorých už vôkol mňa niet, moja láska prežila, a to je krásne. Nepotrebovala by som ani fotky, aby som si ich sprítomnila. To len občas vytiahnem celú kopu škatúľ a albumov (za ktoré ma moji pozostalí budú raz možno preklínať) a pozerám si tú majoritu prepestrých osobností, na onú kedysi takú bizarnú a neopakovateľnú, impulzívnu spoločnosť...
Vaše osobné a vždy presne utrafené vinše pre kolegov k jubileám sú v divadelnom súbore povestné. Tvoria krásnu a originálnu tradíciu na pôde divadla v Martine po desaťročia. K vášmu tohtoročnému výročiu sa v podobnom duchu „posnažil“ kolega Vilko Hriadel, no nesklamali ste ani vy. Kde má korene takáto pekná tradícia vinšovačiek pre kolegov?
- Bolo o čom písať v mojich vinšoch k okruhlinám. Začalo to dávno, sama neviem ako, nebohým Andrejom Vandlíkom. A potom vlastne dostal každý kolega oslávenec „svoje“ v mojich veršovankách – „pochvalu i kúpeľ vlažný“. Písavala som ich väčšinou k päťdesiatinám a tie bývali úchvatné. Vtedajší vyzdobený foyer divadla sa blýskal od množstva svietnikov, každý mal svoje miesto pri stoloch naložených dobrôtkami, pripravené boli tabule pre oslávenca a jeho rodinu, skrátka – paráda! Igor Galanda, náš dramaturg, každého obdaroval svojsky aranžovaným albumom fotiek s charakteristickou kolážou. Komponoval ho s nekonečnou pozornosťou, vtipom, láskou i úctou. A ja som už v patričnom predstihu, vo dne i v noci, pod paplónom – pero s bločkom na nočnom stolíku – zachytávala v rýmoch od vlastností osobných i hereckých až po zážitky zo zájazdov či spoločných posedení, „portrétiky“ kolegov oslávencov. Vždy som sa snažila byť úprimná a objektívna – aj v nelichotivých momentoch – rovnako tak k sebe. Nebohý kolega Jožko Soukup mi z názvov hier, v ktorých som hrala, napísal neskutočnú poviedku. Rozkošnú! To sú moje poklady. Nuž a teraz k nim kolega Vilko Hriadel pridal ďalší – pre mňa – drahokam. On je vôbec záchranca takýchto momentov a hoci už je tiež na plagátoch s tým odporným a. h. (ako hosť) za menom, som rada, že tu je. Divadlo potrebuje takého glosátora, keď oficiality na podobné veci nemajú čas či danosť. Napokon, je tu aj dokument Štefana Halása o živote v tomto neopakovateľnom spoločenstve – úžasná práca! Kedysi sme s nebohým Igorom G. chceli vydať tie jeho koláže spolu s mojimi „vinšíkmi“, a tak zachovať čo-to z histórie nášho osadenstva a divadelného života našich čias. Bohužiaľ, Igor odišiel priskoro a mne už ostáva len ľutovať, že tie historky zapadnú prachom niekde v archíve alebo, nedajbože, v kontajneroch. Škoda! Opäť jeden malý dokument o nezáujme, tentoraz o históriu nášho divadla. Za všetkým, teda aj za týmto je nedostatok peňazí. Neboli, nie sú a ako to vyzerá, tak skoro už nebudú a penzia nestačí. Aj dnes bývam oslovená mladšími kolegami o môj tradičný darček. Hoci mám našich mladých rada, nieto dosť materiálu na spracovanie. Ich súkromie poznám pramálo a sporadická spolupráca nepostačuje. No predsa som pár razy nakopla svojho Pegasa, značne ospalého, aby zapracoval. Na moje zdesenie som zabudla, že „výtvor“ treba aj prečítať a patrične predniesť. Pri sliepňajúcom svetle v našej študovni to už jednoducho nejde ani s okuliarmi a lupou. Ďalšia daň rokov...
Osemdesiatka nerezonuje iba v martinskom divadle. Pražské kolegyne herečky Jiřinky Jirásková a Bohdalová si každá užila svoju hommage v Českej televízii, dokonca v hlavnom večernom vysielacom čase. Podobný hold by určite patril pri životnej príležitosti, ktorej sa hovorí – významná, tiež vám, divadelným umelcom na Slovensku, čo poviete? Prečo u nás čosi také samozrejmé a prirodzené, ľudské i osobnostné - „nejde“?
- Veľmi si ctím tradície prejavov vzájomnej úcty u českých kolegov, často podávané s tradičným českým humorom – vždy láskavým. Prečo to my nedokážeme? Neviem. Asi nám treba prežiť ďalších tristo rokov, aby sme si uvedomili, že povesť národa tvoria tí, ktorí troška vyčnievajú z radu priemernosti. (Tým, preboha, nemyslím našu novodobú „smotánku“!!!) Je to asi tá, mnou tak často spomínaná úcta k histórii, tej pravdivej, nie maľovanej na ružovo. Veľmi často nad tým uvažujem. Sme hádam až takí ľahostajní, nemáme jednoducho záujem, či tu nedajbože hrá svoju rolu závisť, neúcta?... Oslavy veľkých okrúhlin mali aj mnohí iní kolegovia – Marica Bálintová, Ičko Folkman, Jožko Kramár a rad ďalších. Ani len miestna Televízia Turiec si nenašla miesto pre ich pripomenutie. To je jednoducho hanba! Neviem, či sa na vysokej škole učia mladí adepti herectva históriu slovenského divadelníctva. Dosť o tom pochybujem, inak by sa ma nemohol mladý kolega, ktorý odišiel z radov divadelníkov a dávno už u nás nie je, opýtať, kto to bol Ivan Thurzo – Nosický, aký to bol herec Gustáv Valach...! Tento chlapec sa však aspoň opýtal, prejavil záujem.
Derniéra Nežnej je pravdepodobne labuťou javiskovou piesňou, určite tiež dôvodom k zamysleniu nad životom v jednom divadle. Čo ostáva ako trvalá hodnota z dosiek znamenajúcich onen povestný svet?
- Sama som po derniére Nežnej vo svojom poďakovaní riaditeľovi a divákom označila moje vystúpenie za môj posledný pohyb na javisku. Čo na to, panebože, povedať! Veď hercovi sa možno chce hrať ešte aj na katafalku! Neviem, či by som odolala nejakej ponuke. Duša by chcela – a telo? Možno by aj chytilo druhý dych, veď na javisku aj bolesť zubov prechádza. Ale starnú tiež ďalšie kolegyne, a tak ma asi obíde osud pani Rosulkovej – ona hrala až za svoju deväťdesiatku! Možno je už ozaj čas iba na bilancovanie, a tak sa budem musieť uspokojiť len s prejavmi okoloidúcich, známych i neznámych, ktorí nezabudli a radi spomínajú. Stalo sa mi dokonca, že som sa dostala do rozpakov, keď mi neznáma pani povedala: Dali sme mojej vnučke na vašu počesť meno Eliška. Dúfam, že to nevyznie príliš sentimentálne a starecky či dokonca neskromne – za rohom som sa rozplakala. Snáď sme teda nežili celkom nadarmo. Aj na úkor vlastného súkromia sme darovali tu slzu, tam radosť či chvíľku na zamyslenie. Daň sa platí za všetko, i za lásku. Stálo to teda za to? Myslím, že stálo!
ELIŠKA NOSÁLOVÁ
Spočiatku zaujala Eliška Nosálová v hereckých príležitostiach na javisku Slovenského komorného divadla sviežimi kreáciami mladých dievčat (Elena – Geľo Sebechlebský, Georgeta – Škola žien, Evička – Inkognito). Neskôr sa jej doménou stali postavy mondénnych žien s gracióznosťou gesta, pohybu a živej konverzácie (Lady Chilternová, Manon Lescaut, Gvendolina). Jej herecké rozpätie siahalo od lyrických polôh až po výrazné dramatické hrdinky (Profesorová/Lúpežník, Polly/Žobrácka opera, Ranevská/Višňový sad, Angustias/Dom Bernardy Alby). V neskorších rokoch rozšírila register tiež o karikatúrno-groteskné postavy (Eleonóra/Tango, Paula/Keď sa mačky hrajú). Bravúrne zvládala aj komediálne typy s hlasovou a pohybovou nadsádzkou (Valeria/Kaviár alebo šošovica, Bečelová/“Kubo“, Stará dáma/Návšteva starej dámy). Postupne obohacovala postavy o črty zrelej ženskosti (Angelina/ Zberné stredisko, Titania/Sen noci svätojánskej, Bakerová/Motýľom nik nerozkáže). V úlohách z posledného obdobia vyjadruje herečka lásku k človeku a vieru v jeho morálnu silu a dobro (Vera/Najstaršie remeslo, Stanka /Pamäť, Nevesta/Nežná).
