MARTIN. Po príjemnom zvítaní a usadení mi zrazu len sestra hovorí: „Prosím ťa, dole pri tom rodinnom dome, to je tvoje auto?“ Vstal som, skontroloval situáciu a potvrdil som, že áno. Debata potom pokračovala informáciami, že na dotyčnom mieste sa nesmie stáť, že tam býva pani, ktorá doslova špehuje nepozorných či nevedomých šoférov a volá na nich „papučkárov“ z mestskej polície.
Nuž, snažím sa ctiť zákon či isté spoločenské pravidlá, tak som išiel k autu a preparkoval som. Napriek tomu, som mal ale z parkovania na dotyčnom mieste veľmi zlý pocit. Totiž, ako som naň prichádzal, veľmi ma potešilo voľné parkovacie miesto, bez transparentného obmedzenia. Však viete, možnosť úspešne nájsť miesto na odstavenie auta v Záturčí je doslova katastrofálna.
Po preparkovaní osobného auta som si znova prehral situáciu s parkovaním. Prichádzal som sprava, mierne som zabočil doľava, pričom výhľad na prerušovanú žltú čiaru pri obrubníku bol dosť obmedzený, nuž a rozhodujúce a dominantné bolo nabielo vyznačené parkovacie miesto bez obmedzenia. Trochu mi bolo divné, že časť z neho zachádza až do priestoru vjazdu do brány, ale keďže to bolo možné, posunul som sa viac dopredu. Bol som spokojný, ale mohlo to byť všetko inak...
Neskôr som sa dozvedel, že parkovacie miesto bolo vyznačené a označené pre zdravotne postihnutého človeka z priľahlého domu a bola tam vraj aj zvislá dopravná značka. Pýtam sa teda, ak skončila platnosť parkovania, prečo tí, ktorí dotyčné miesto mali k dispozícii, neodstránili aj vodorovnú dopravnú značku, ktorá pre človeka, ktorý situáciu nepozná, je doslova papučovou pascou vzhľadom k iniciatíve nejakého „donášača“. A vôbec, prečo sa tam nesmie parkovať, keďže nikto nie je nijakým spôsobom ani ohrozený, ani obmedzený. Teda, aby som bol presný, obmedzený je ten, ktorý situáciu s parkovaním na tej ulici vyriešil práve takto.
Autor: Jano Cíger
