Kedy Pavel Slouka po prvýkrát pričuchol k atletike?
- Pochádzam zo Vsetína, kde ma ako každé dieťa v tom čase bavilo robiť všetky druhy športov od výmyslu sveta. Môj úvodný kontakt s kráľovnou športu sa odohral pred štyridsiatimi rokmi, keď som prišiel do Martina.
Ako teda došlo k tomu, že rodený Moravák začal hľadať uplatnenie v metropole Turca?
- Otec nesúhlasil s politikou komunistickej strany, a tak sme sa mali so sestrou problém dostať na maturitné štúdium. Robil som viacero pohovorov, no nikde ma nechceli prijať. Nakoniec mi povedali, že sa nenaplnili počty na Vojenskej strednej škole v Martine a môžem študovať tam. Tu ma chytila aj atletika.
Od začiatku aktívnej kariéry ste sa venovali behom. Mali ste na tieto disciplíny dar od Boha?
- Všetko začalo na hodinách telesnej výchovy, kde som ale zo začiatku dobiehal do cieľa medzi poslednými. Zdravo ma to naštvalo, a preto som začal na sebe viac pracovať. Postupne sa mi začalo dariť. Prišli úspechy na Turčianskych hrách a rôznych pretekoch organizovaných pre stredné vojenské školy. Potom sme aj s partiou kamarátov začali trénovať v atletickom klube Strojárne Martin.
Dal sa bez problémov skoordinovať vojenský život s atletickými tréningmi?
- Niekedy to bolo zložité, pretože vojenské cvičenia a ostatné povinnosti museli byť na prvom mieste. Stávalo sa, že sme utekali na tréningy cez plot. Všetko sa robilo tak, aby si nikto nič nevšimol. Samozrejme, pomáhalo nám aj viacero nadšencov z radov vojakov.
Po skončení strednej školy ste pokračovali v Martine na vojenskej škole aj vo vysokoškolskom štúdiu. Po dvoch rokoch ste ale zelené súkno zavesili na klinec. Prečo?
- V roku 1976 som si zabehol na 800 m osobák 1:50,25 a o dva roky mali byť v Prahe majstrovstvá Európy. Nominovali ma do širšieho československého výberu, ktorého členovia by mohli štartovať na šampionáte starého kontinentu. Navyše sa začal o mňa zaujímať aj špičkový klub Dukla Praha. Na jeseň 1976 sme však boli na povinnej zemiakovej brigáde. Poriadne snežilo, bola už strašná zima a pätnásti sme dostali žltačku. Štyri mesiace som preležal vo vojenskej nemocnici v Ružomberku a zo zdravotných dôvodov ma prepustili z armády.
Obdobie po chorobe muselo byť pre aktívneho športovca veľmi náročné?
- Na nohy ma približne za pol roka postavil doktor Velecký a postupne som začal opäť trénovať. V roku 1978 sa mi podarilo skončiť na majstrovstvách Československa štvrtý a druhý na Slovensku. Aj to bol pre mňa úspech, pretože po odchode z vojenskej školy som pracoval v Martinských strojárňach. I keď mi povolil v robote trochu volnejší režim s tréningovými podmienkami, ktoré mali moji súperi povedzme v Dukle Banská Bystrica, sa to vôbec nedalo porovnať.
Rozrobenú vysokú školu ste nechali v druhom ročníku. Nebola to škoda?
- Pokúšal som sa dostať na fakultu telesnej výchovy a aj keď sa mi podarilo spraviť skúšky, dvakrát ma tam neprijali. Bol v tom taký istý problém ako pri prijímaní na strednú školu. Pri treťom pokuse sa za mňa prihovoril vtedajší predseda zväzu Anton Ihring a do tretice to už vyšlo. V Bratislave sa mi v drese Slávie UK darilo najmä na 1 500 m. Zabehol som si pekný osobák, získal tituly majstra Československa. Počas štúdia trénerstva som mal šťastie i na profesorov a môžem povedať, že ich skúsenosti mi výrazne pomohli pri mojom ďalšom profesijnom uplatnení.
Získali ste vysokoškolský titul, ukončili aktívnu kariéru a opäť nabrali smer Turiec. Bola to plánovaná cesta?
- Oslovil ma predseda martinského atletického klubu Rudolf Honer s ponukou viesť tréningové stredisko mládeže a rýchlo sme sa dohodli. V ďalších rokoch sa nám podarilo vychovať viacerých reprezentantov. Bežca Mira Vanka, chodkyňu Zuzku Zemkovú či Ivanu Brozmanovú a ďalších. Mal som v tom čase pod palcom aj trinásť tréningových stredísk mládeže na Slovensku. Bola to síce namáhavá práca, ale nechýbala jej koncepcia, a preto všetky veci fungovali správne.
Prepracovali ste sa aj do federálnych atletických štruktúr, no pred poslednou spoločnou olympiádou, ktorá sa konala v roku 1992 v Barcelone, ste nečakane na všetky posty rezignovali...
- Martinská odchovankyňa Zuzana Zemková splnila limit na olympiádu a dokonca bola na predolympijskom sústredení. Naháňali sme peniaze, pri čom nám pomohla aj Helena Fibingerová, ale potom prišiel šok. V rámci posledných spoločných atletických majstrovstiev Československa v Nitre sa mala uzavrieť aj barcelonská nominácia. Sedeli sme nad ňou do štvrtej ráno. Ja som vtedy skoro dostal infarkt, pretože Zuzana v nej nakoniec nefigurovala. Ešte stále mám ťažké srdce na jedného člena vtedajšieho slovenského olympijského výboru, ktorý sa mohol zasadiť za jej nomináciu, ale neurobil tak. Preto som znechutený zo dňa na deň so všetkým, čo sa týkalo atletiky, sekol.
Kde potom smerovali vaše ďalšie kroky?
- Už v roku 1990 sa hovorilo o zrušení stredísk mládeže a prebudovaní celého systému. Ako ďalšie roky ukázali, týmito krokmi sa začala stagnácia a následný prepad slovenskej atletiky. V ťažkých časoch ma prichýlil na vtedajšiu základnú školu, z ktorej neskôr vzniklo osemročné gymnázium J. Lettricha, riaditeľ Igor Libo. Popri práci som sa vrhol na štúdium a zvyšoval si pedagogické vzdelanie.
Bez atletiky ste však nevydržali. Kedy ste jej zas začali prichádzať na chuť?
- Riaditeľ Igor Libo ma nakoniec prehovoril, aby sme spravili nejaké športové akcie pre našich žiakov. Postupne sa vytvorila silná skupina, ktorá začala nosiť medaily aj z majstrovstiev Slovenska. Darilo sa najmä skokanom do výšky.
V tom čase prišiel za vami otec Lucie Klocovej s ponukou, aby ste začali trénovať jeho dcéru. Vraj ste ho odmietli?
- Práca v škole ma napĺňala, boli tam vytvorené fantastické podmienky a nechcel som si zas komplikovať život. Potom ale prišla ďalšia ponuka a už ma zlomili. Lucia sa zaradila do našej skupiny v roku 1998. Postupne sa vypracovala na výbornú atlétku a začala ťahať aj ostatných. Od roku 2004 sme sa stali zamestnancami Národného športového centra v Bratislave, kde pôsobíme dodnes.
Máte v súčasnej dobe svoj domovský stánok?
- Neviem, či sa to dá presne takto charakterizovať, no na športový areál v Turčianskej Štiavničke i jeho personál a okolie nedáme dopustiť. Tam sa asi najviac cítime ako doma.
Snaha postaviť v Martine tartanovú dráhu pripomína boj Dona Quijoteho s veternými mlynmi. Čo vy na to?
- Boli už vypracované projekty, dokonca už prišli peniaze na výstavbu dráhy z ministerstva školstva. Tie sme ako jediné mesto na Slovensku nedokázali využiť a museli sa vrátiť späť. Podľa mňa to nebola chyba atletického klubu, ale mesta. V Martine je šport postavený do úlohy škodnej a je pripravený na odstrel. Ak porovnám neďalekú Moravu, kde chodíme trénovať, tak tam sa stavajú finančne nenáročné, no na tréningový proces veľmi praktické areály. U nás to z nejakého dôvodu nefunguje. Preto som v otázke vybudovania dôstojného stánku pre martinský šport veľmi skeptický.
Keby ste porovnávali podmienky pre šport spred štyridsiatich rokov, keď ste do Martina prišli, s tými súčasnými, ako by to dopadlo?
- Je to na zaplakanie. Čo sme my kedysi považovali za štandard, je už dnes luxusom. Keď si spomeniem, aké možnosti a podporu sme mali,, a ako to vyzerá v súčasnosti, tak sa ani nečudujem, že šport dnes prehráva na celej čiare s počítačmi a inými lákadlami.
Ako sa dá v tomto marazme vychovať atlétka schopná konkurovať svetovým menám?
- Keď si premietnem, čo všetko si Lucia musela preskákať, tak sa až čudujem, prečo to všetko robí. Už vôbec si neviem predstaviť, že by sa jej konkurentky mali pripravovať v podmienkach, aké má ona. Všetko ale dokázala s pomocou najbližších zvládnuť, ísť si za svojím a presvedčiť aj okolie, že patrí medzi špičku.
Vizitka Paula Slouku
Dátum narodenia: 28. 6. 1956
Trénerske ocenenia: najlepším atletický tréner v rokoch 2001 – 2004, 2006
Najúspešnejší zverenci:
Lucia Klocová 800m- OH 2x , MS 7x , ME 5x , EP a ME družstiev 11x , M – SR 22 medailí
Zuzana Zemková 10km chôdza – MS 2x , ME 1x , EP 1x , M-ČSFR 7 medailí , M-SR 2 medaile
Miroslav Vanko 1500 m až 5 000 m – (do juniorského veku) M-ČSFR 4 medaile , M –SR 12 medailí
Ivana Brozmanová 5 a 10 km chôdza:M – SR 5 medailí
Všetky medailové úspechy zverencov: 2 medaile na MS, 2 medaile na ME, 16 medailí na M-ČSFR (1983 – 1992), 91 medailí na M – SR
Funkcionárska činnosť: (1983 – 1992) člen výkonného výboru SAZ – komisia mládeže, člen federálneho výkonného výboru ČSTV – komisia mládeže
Súčasne zamestnanie: tréner atletiky v Národnom športovom centre ministerstva školstva SR, reprezentačný tréner behov Slovenského atletického zväzu
(RB)
