Keď sme zišli do dediny v podhradí, išli sme okolo záhradiek, v ktorých dedinčania po pľuhavom mokrom roku zbierali skromnú úrodu zemiakov. V jednej záhradke mali však veľkú hŕbu modrosivých tekvíc na pečenie, ktorú na Zemplíne nazývajú „bečitak“.
Prihovoril som sa cez plot mladému gazdovi: „A či sa urodilo zemiačkov?“ On potešený mojím zúčastneným záujmom, hneď si poťažkal: „Nanič rok!“ Vzápätí sme sa obaja rozhovorili o trampotách, ktoré spôsobili dažde na jar a v lete.
Keď chlap na chvíľu odišiel obďaleč vysypať zemiaky z vedra do vreca, Klárika sa ma s počudovaním opýtala: „Vy dvaja sa vari poznáte, keď sa tak spontánne bavíte?“ „Čožeby! Ale je to môj brat.“ Začudovala sa ešte viac: „Aký brat...?“ „No – ľudský brat. Mne je každý človek bratom.“
Chlap sa medzi tým vrátil k nám. „Ale bečitakov sa vám urodilo dosť,“ vravím mu ďalej. Kývol ľahostajne rukou: „Hej, hej... a chcete jeden?“ „Keď dáte...“ Klárika, ktorá má rada rezy z tejto tekvice pečené v rúre, sa na mňa závistlivo pozrela, keď mi ju podával cez plot. Pochopil som. Usmial som sa na nového známeho a poprosil som za ňu: „A nedali by ste mi ešte jeden pre ňu?“ „Pre vašu pani? Vďačne.“ A podal aj jej tekvicu.
Keď sme išli k autu s tekvicami pod pazuchou, iba som sa na ňu usmial: „Veď som ti vravel, že mi je to brat.“
Mal som v mladosti také obdobie, že by som sa nedokázal s neznámym človekom porozprávať ani za svet. Napríklad, keď som cestoval vlakom, vyberal som si kupé, ktoré bolo úplne prázdne. Keď ku mne niekto pristúpil, znervóznel som, a keď sa mi nebodaj prihovoril, vtedy by som sa najradšej strčil pod lavicu, aby som mu nemusel odpovedať. Našťastie to obdobie mám už za sebou.
Teraz sa dokážem porozprávať s kýmkoľvek, kdekoľvek a o čomkoľvek. Už som na dobrej ceste, lebo mám ľudí rád. Mať ich rád je krásny pocit. Ľudí, ktorých mám rád, robím totiž lepšími. Buď si moje sympatie uvedomujú a tie ich potom zaväzujú, aby boli dobrými. Alebo nie sú dobrí (a vlastne si empatiu odo mňa ani nezaslúžia), no ja tým, že ich aj napriek tomu mám rád, vylepšujem aspoň ich obraz v mojom vedomí. A konečne s niektorými ľuďmi človek naozaj vyjde iba tak, že ich má rád.
Zdalo by sa, že nie je problém mať ľudí rád. Stačí chcieť! Ale skúste to sami v sebe navodiť nie ako slová, ale ako pocit: mať rád. Možno pocítite, že to ide ťažko, dosť ťažko. Samozrejme! Veď ten pocit je to niečo ako dar.
Autor: J. MIGON
