Budovať kariéru s nálepkou zázračného husľového dieťaťa asi nie je jednoduché.
- Keď ma v detstve zastavovali neznámi ľudia, bolo to častokrát príjemné. Niekedy to však trošku prekážalo. Keď som cestoval vlakom, ľudia sledovali, čo robím. Nikdy som sa však za zázračné dieťa nepovažoval. Začal som veľmi skoro a husle boli pre mňa hrou ako tenis alebo futbal. No s huslami mi to išlo lepšie ako v športe. Už v štyroch rokoch som otca stále volal, aby sme na nich neustále hrali.
Vy ste hrali na husliach už ako trojročný. Čo vlastne také malé chlapča môže zvládnuť?
- Pochádzam z muzikantskej rodiny, otec učí v Základnej umeleckej škole vo Vrútkach. Brat je výborný huslista a počul som, ako každý deň cvičili. Tak som chcel byť taký istý ako brat. Videl som koncert v televízii a už vtedy som tvrdil, že chcem byť huslista. Otec bol skeptický. Púšťal som si stále nahrávky slávnych interpretov a chcel som sa k nim priblížiť. Už v detstve som veľmi veľa cvičil.
V skorom veku vás však rodičia nepustili na zahraničné štúdiá.
- Už v deviatich rokoch som mal ponuku ísť študovať do Moskvy. Rodičia ma, našťastie, nepustili. Teraz vidím, že urobili dobre. V jedenástich ma nepustili na štúdium do Londýna. Nakoniec som v trinástich rokoch odišiel do Viedne, kde od roku 2000 žijem. Nebolo to tak ďaleko a dostal som fantastického profesora. To bolo to správne rozhodnutie.
Spolužiaci chodili do základnej školy a vy ste sa už pohybovali vo svete dospelých. Neprišli ste o detstvo?
- Bolo to zvláštne. Doma vo Vrútkach ma dokonca prišiel navštíviť bývalý prezident Michal Kováč. Hoci som sa pohyboval v úplne iných kruhoch, vždy som si rád išiel zahrať aj futbal. To sa doteraz nezmenilo. V škole som mal individuálny plán. Nedalo sa chodiť do školy, potom prísť o tretej alebo štvrtej domov, cvičiť pár hodín a písať si domáce úlohy. Niektorí veľkí umelci skončili so školou veľmi skoro.
Hráte náročné skladby spamäti, čo svedčí o obrovskej pamäťovej kapacite. Ako vám šla v škole matematika?
- Na matematiku som sa veľmi tešil a išla mi celkom dobre. Bavila ma. Hudba má s matematikou mnoho spoločného. Najmä hudba 21. storočia.
Slováci sú známi závisťou. Pomohol odchod na štúdiá do Rakúska vašej pohode a hudobnému rozvoju?
- Určite mi to pomohlo vo vývoji. Profesor bol fantastický, prostredie vo Viedni sa nedá porovnať. Aj po kultúrnej stránke sa tam deje strašne veľa. Žije tam množstvo vynikajúcich umelcov, s ktorými som sa stretával. Musel som si nájsť akúsi náhradu za rodinu. Mám tam skvelých kamarátov, ktorých už poznám desať rokov. Keď mám problém, môžem sa s nimi stretnúť.
Slávni umelci sa často cítia opustení.
- Mám vynikajúceho kamaráta klaviristu Stefana Stroissniga. Už ho poznám. Keď príde z turné a vráti sa do Viedne, cíti sa v ten deň zle. Bol niekde hrať, bolo tam veľa ľudí a teraz sa vráti domov a je sám. Už keď je na letisku, tak mi volá. Človek po návrate nevie, čo má robiť. Začne prať, robiť poriadok a za dve hodiny je hotový. Čo potom? Je dôležité mať okolo seba dobrých ľudí.
Ste hudobníkom z najmladšej generácie. Dnes sú v móde spojenia klasickej hudby s rockovou. Neláka vás podobný projekt, akým sa prezentovala Metallica s filharmonikmi zo San Francisca?
- Ak by to bol výborný projekt, tak prečo nie? Ak by to bolo fakt dobré, súhlasil by som. Počúvam aj modernú scénu, ale rýchlo na ňu zabúdam. Rád si to vypočujem, ale ak sa ma niekto na druhý deň opýta na motív tej skladby, častokrát neviem.
Vaše fenomenálne výkony si vyžadujú zrejme hodiny tvrdého tréningu.
- Niekedy stačí, keď sa človek udržuje v kondícií pár hodín denne. Keď treba, tak som schopný cvičiť aj dvanásť hodín denne. Málokedy sa mi stane, že by som počas dňa nezobral husle ani do ruky. Také niečo si nemôžem ani dovoliť. Z formy sa hneď vypadne. Treba si dobre rozmyslieť, kedy si možno dovoliť malú prestávku či dovolenku.
Susedia vo Viedni asi z vašich nekonečných husľových cvičení radosť nemajú.
- Ja mám šťastie, že za mojimi stenami takmer nikto nebýva. Mám iba jedných susedov. Nie som ale zase až taký blázon, aby som hral a cvičil v noci. Začínam cvičiť okolo deviatej ráno a po desiatej večer už nehrávam.
V súčasnosti hráte na husliach z bruselskej dielne Mathiewa Devuysta. Hrávali ste na stradivárkach. Je cítiť rozdiel v ich zvuku?
- Určite áno. Stradivariho nástroje sú však už precenené. Niektoré z nich stoja od troch miliónov eur vyššie. Najdrahšie stradivárky stoja osemnásť miliónov eur. To sú však už umelecké diela. Ako obrazy. Takých nástrojov viac už nebude. To je ako s Picassom. Aj jeho obrazy budú na cene stále stúpať.
Také husle si však nemôžu zrejme kúpiť ani najslávnejší husľoví virtuózi. Ako sa k nim dá dostať?
- Pár huslistov si to po niekoľkých rokoch môže dovoliť. Väčšinou sú to však banky a inštitúcie, ktoré prepožičiavajú tieto nástroje umelcom svojej krajiny. Majú tak dobre uložené peniaze. Cena nástrojov bude určite ešte stúpať.
Podľa čoho si pripravujete repertoár na koncerty?
- Keď sa pripravujem na súťaž, tak tam je takmer celý repertoár predpísaný a je určené, čo treba hrať. Niekedy mi povedia samotní usporiadatelia, čo by som mal hrať. Napríklad Čajkovského či Mendelssohna. Treba mať široký repertoár, lebo to sa za pár dní nedá nacvičiť.
Vašim pokladom sú ruky. Rád športujete, nebojíte sa zranení alebo zlomenín ruky či prstov?
- Psychické zábrany pred športom nemám. Skôr mám zábrany, keď nejdem športovať, lebo kamaráti nemajú čas. Veľmi sa teším, keď si môžem zahrať futbal. Do brány ma však nedostanú. Hrávam aj s kamarátmi z hudobnej scény, ale keď ideme na ihrisko, zahráme si tam aj s úplne neznámymi ľuďmi.
Dávajú si pri fyzickom kontakte s vami väčší pozor a v duchu majú predstavu toto je huslista Karvay?
- Kamaráti vedia o tom, že sa mi nič nesmie stať. Samozrejme, aj ja si dávam pozor. Ak to ide za hranice, radšej prestanem.
VIZITKA: DALIBOR KARVAY
Husľový virtuóz sa narodil sa 24. júla 1985 v Martine. Už ako trojročný hral na husle a keď mal sedem rokov, absolvoval prvý koncert. Prvé CD nahral ako desaťročný. Ako sólista účinkoval so Slovenskou filharmóniou v Bratislave, Štátnym komorným orchestrom v Žiline, Štátnou filharmóniou v Košiciach, Filharmóniou Bohuslava Martinů v Zlíne, Rundfunk Sinfonierorchestra v Berlíne, Solistes Européens v Luxemburgu, Englisch Chamber Orchestra a Radio Symphonierorchester vo Viedni. Víťaz interpretačných súťaží v argentínskej Cordobe (1996), Viedni (2002, 2005), Berlíne (2002), Švajčiarsku (2003) i Medzinárodnej súťaže Davida Oistracha v Moskve (2008). Je slobodný a žije vo Viedni.
