Ste heraldik, ktorý sa venuje aj genealógii, no vlastný erb ani rodokmeň nemáte. Prečo?
- Toto je najčastejšia otázka na mňa. Odpoveďou spôsobujem rozpaky. Ja som sa rodokmeň ani nepokúšal zostaviť, pretože na Slovensku je meno Novák natoľko frekventované, že už pri tretej generácii by som mal s pokrvným príbuzenstvom problémy. Novák je pre ktorúkoľvek lokalitu každý, kto nemá v obci pôvod. Nemám ani poňatia, odkiaľ v skutočnosti pochádzam.
Nesiete v sebe spleť národností, miest. Po matke máte maďarské korene, žili ste v Trenčíne, Rožňave, Bratislave. Čo vo vás zanechali Vrútky?
- Podľa jazykovej formy priezviska nemožno usudzovať národnosť. Nedá sa tvrdiť, že Mészáros je Maďar, Mesiar (Mäsiar) je Slovák a Masár je Čech. Bezpečne slovenského pôvodu sú rody a rodiny, ktorých priezvisko korení v historickom názve obce či mesta. Ruttkayovci majú pôvod vo Vrútkach a sú pôvodom Slováci. Moja stará mama z maminej strany sa volala Gánóczyová – pochádza teda zo spišských Gánoviec. Jej predkovia boli nepochybne Slováci. Moje rodisko Vrútky mi bolo vždy milé. V dospelosti mi ho často priamo pripomínal môj predstavený, rovnako Vrútočan, profesor Miloš Gosiorovský. Keď si v akejkoľvek spoločnosti zaspomínal na svoje rodisko, nikdy inak ako na „moje rodné Vrútky“. Bolo to doslova dojemné, pre mňa však nikdy nie až také príťažlivé, aby som si tento jazykový zvrat osvojil. Bolo to v čase silnej sebakontroly, filtrovania slovných prejavov, v rokoch určitej uzavretosti i silno zvažovanej citovej otvorenosti. K Vrútkam som precitol až v zrelej dospelosti a najmä v posledných rokoch, keď som sa zaoberal aj myšlienkou napísať pamäti. Uvedomil som si, že vo Vrútkach som sa sformoval ako mestský človek. Ako mestské dieťa som sa správal v Trenčíne a takto som sa cítil v Bratislave.
Vo svojich pamätiach Heraldik bez erbu spomínate, že heraldikom ste vďaka stredoškolskému profesorovi, ktorému ste pomáhali v archíve. Sprvu ste ním ani nechceli byť. Zrejme však bolo vo vás už niečo zakorenené...
- V archíve sa musí udržiavať poriadok. Ak by archivár nezaložil dokument na pôvodné miesto, nik ho už nenájde. Ako syn obchodníka som nadobudol veľký zmysel pre poriadok. Tovar musel mať svoje miesto, musel byť starostlivo poukladaný, neustále sa musel ukazovať a znovu poskladať a založiť – v archíve sa opakuje tento istý rytmus s písomnými dokumentmi. V archíve je každý dokument navyše jedinečný a práve táto jedinečnosť každej písomnosti predstavuje pôvab tohto povolania.
Ste priekopníkom slovenskej heraldiky, autorom rozsiahlych diel na túto tému. Existujú vo vašej práci ešte „biele“ miesta?
- Je pravda, že som načal viacero tém - mestské, obecné, cechové i rodové erby, dokonca aj štátny znak a genealógia ako historickú disciplínu. Ani jedna nie je ukončená, lebo každá téma je nekonečná. Ku každej sú kilometre písomných dokumentov, ktoré môžu obohatiť doterajšie výsledky výskumu. Uvediem príklad. Keď som sa v roku 1970 začal zaoberať rodovými erbami, odhadol som, že na Slovensku za osem storočí žilo a pôsobilo asi 20 tisíc šľachtických rodov. Je ich však určite viac. Najobsiahlejšia zbierka uhorských rodových erbov uverejňuje iba asi 6 tisíc erbov, pritom v každom rode sa používalo množstvo variantov jedného erbu. Viete, koľko práce stojí pred heraldikmi v tejto jednej tematickej oblasti? Vôbec som sa napríklad nezaoberal symbolikou spolkov, škôl, cirkevných inštitúcií, podnikov a firiem, výrobnými značkami a pod. Nie sú to podradné témy. Aj tieto pamiatky majú veľkú vypovedaciu schopnosť.
Prečo je dôležité mať erb?
- Nie je to dôležité. Skôr užitočné. Ak sa u nás erby používajú osem storočí, bolo by ignorantské, keby sme sa o ne prestali zaujímať. Erby boli pôvodne obrannou zbraňou vojakov, boli súčasťou výzbroje stredovekých bojovníkov. Túto funkciu mal erb až do zavedenia palných zbraní do 15. storočia. V novoveku sa erb v praktickom živote používal už iba pri rytierskych turnajoch, v občianskom živote bol na akomkoľvek predmete symbolom vlastníctva a v spoločnosti symbolom používateľa erbu. Posledné dve funkcie erbu majú veľkú výpovednú schopnosť pre naše dejiny v najširšom slova zmysle, preto sa analýzou a hodnotením erbov intenzívne zaoberáme.
Spracovali ste erby turčianskych rodov i obcí. Na ktoré si spomínate špeciálne?
- Spomedzi rodov za najvýznamnejších považujem Révaiovcov. Pochádzajú síce zo Sriemska, na Slovensko, konkrétne do Turca, prichádzajú po Moháči. Révaiovci sú najprepracovanejším turčianskym rodom. Najnovšiu a najobsiahlejšiu monografiu o nich pod názvom Rod Révai v slovenských dejinách vydala v roku 2010 Slovenská národná knižnica v Martine.
Čím sa vyznačujú turčianske obecné erby?
- V Turci bolo mnoho kuriálnych dedín, ktoré dlhé storočia vlastnili šľachtici. Oni viedli aj agendu obce a pod vlastnou rodovou pečaťou vydávali aj písomnosti. Už v 18. storočí si niektoré obce vytvorili vlastnú obecnú správu a privlastnili si erby svojich zemepánov. Aj Vrútky si v 18. storočí privlastnili erb Ruttkayovcov (Vrútockých). Symbolika turčianskych rodov je typicky šľachtická: šabľou, mečom, šípom či lukom ozbrojené obrnené rameno; rytier na koni vyrastajúci z koruny či stojaci v štíte; rytier strieľajúci do medveďa či jeleňa a pod. Menej je typicky obecných motívov: patróni kostola (sv. Martin v Martine), motívy upozorňujúce na lesné bohatstvo chotára stromom (Budiš), jeleňom (Turčianske Kľačany), baránkom (Bodorová), nebeské telesá – polmesiac a hviezdy (Diaková), iniciálky názvu obce (Dolný Kalník – A.K /Alsó Kálnok/), atď.
A čím zemianske?
- Šľachtické erby majú veľkú vypovedaciu schopnosť. Keďže sú dedičné, podľa nich sa napríklad najľahšie overuje, či rovnomenný rod je pokrvne príbuzný alebo nie. Napríklad Jesenskovci. Turčianske Jaseno vzniklo zlúčením Dolného a Horného Jasena. Jesenskovci z Dolného Jasena mali v erbe jeleňa, Jesenskovci z Horného Jasena rytiera na koni.
Šľachtické erby a rody ste spracúvali v čase vlády robotníckej triedy. Ako ste to zvládli? Kládli sa vám v tých rokoch v práci prekážky?
- V dobe normalizácie som rodové erby ešte iba skúmal. Prvú knižku Rodové erby na Slovensku I. som vydal až v roku 1980. V tomto čase bol u nás už v plnom prúde boom obnovy mestských a obecných erbov. Heraldika bola dokonca súčasťou života miest a obcí. Redakcia Osvety, ktorej som rukopis na vydanie ponúkol, zvažovala jej vydanie. Sama sa presviedčala, že úspech mestskej a obecnej heraldickej tvorby je zárukou úspechu aj rodovej heraldiky.
V socializme sa rozmohli obecné erby. Do akej miery boli poznačené vtedajším režimom, na ktorých to vidieť doposiaľ? Prešli niektoré premenou?
- Obecné erby boli vtedy osobitne strážené obecnou radou. Nevznikol jediný návrh, ktorý by neschvaľovali výbory strany. Obec síce oslovila okresné archívy, aby jej vyhľadali historický symbol, v skutočnosti jej ani jeden nevyhovoval. Každý predseda MNV sa snažil svoj erb aktualizovať. Nebolo jediného návrhu, ktorý by neobsahoval červenú päťcípu hviezdu a ozubené koleso. Na zachovanie heraldickej čistoty dbala Heraldická komisia pri ministerstve vnútra, ktorá vznikla v roku 1975. Obce sme presvedčili, že by bolo chybou, keby sa v erbe nachádzal symbol socializmu. Navyše na obľúbenom červenom štíte nie je možné umiestniť červenú hviezdu. Absolútne vylúčené bolo obnoviť cirkevný motív, ktorý sa v obecnej symbolike vyskytoval veľmi často. Určili sme si zásadu, že aspoň v tých lokalitách, kde je svätec súčasne hovoriacim znakom obce (v Martine sv. Martin), tam sa patrón obce musí zachovať aspoň použitím jeho atribútov. Aj takýto kompromis sa presadzoval veľmi ťažko. Boli sme nútení rešpektovať erb – novotvar, ktorý sa tvoril ťažko. Viaceré obce, ale i mestá sa k pôvodným historickým symbolom vracajú.
V súčasnosti sú v móde občianske erby. Koľko ich zatiaľ existuje, kto zvyčajne má o ne záujem? Na základe čoho sa tvoria a koľko stojí vlastný erb?
- Je to skutočne módna záležitosť, ktorá sa u nás začala pestovať od roku 1990. Ich tvorbu usmerňuje trojčlenné Heraldické kolégium. Členovia kolégia sú najčastejšie aj autori erbov. Postupne ich uverejňuje Heraldický register SR, ktorý má osem zväzkov. V nich zatiaľ vyšlo 484 občianskych erbov. Mnoho erbov vytvárajú členovia kolégia pre prezidentov, členov vlády a významným politickým, cirkevným a umeleckým osobnostiam. Väčšina záujemcov sa o erby sama uchádza. Za akých podmienok ich získavajú a aký ceremoniál pri ich udeľovaní prebieha, skutočne neviem.
Patríte medzi kritikov občianskych erbov. Okrem iného tvrdíte, že sa podobajú šľachtickým. Ako by podľa vás mal vyzerať občiansky erb?
- Každý nový erb má všetky atribúty šľachtického erbu 15. storočia. Symbol v heraldických farbách je vložený do pozdnogotického štítu, na ktorom je kolčia prilba – rovnako typická prilba 15. storočia. K tomuto storočiu patrí aj turnajská prilba, klenot a prikrývadlá. Na nových erboch nie je nič, čo by poukazovalo na občiansky charakter erbu. Je nesporné, že záujem o občianske erby je veľký a určite iba preto, že sa v ničom nelíšia od šľachtických. Pre slovenskú heraldiku určite nie sú prínosom. Ťažkosti s nimi ešte len nastanú.
Vizitka
Jozef Novák (1930) žil vo Vrútkach 11 rokov. Po štúdiách na trenčianskom gymnáziu nastúpil ako jeden z prvých poslucháčov na novozaložený odbor archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Štúdium ukončil roku 1955. Až do roku 2000 bol vysokoškolským pedagógom, v roku 1989 mu prezident udelil titul profesora. Je považovaný za zakladateľa systematického heraldického výskumu na Slovensku. Jeho dielo Slovenské mestské a obecné erby je prvou heraldickou monografiou na Slovensku.
