MARTIN. Tohoročné usoplené leto nám poskytuje len málo slnečných horúcich dní. A keď sa tak stane, hneď sa vyroja dlhonohé a holoplecé krásavice a v uzučkých tričkách chodia „nadupaní“ ramenatí mladí muži. Nuž darmo, v našej dobe vládne kult tela, ktoré – ako hovorí básnik – v podstate je „len vodou a štipkou soli sivej.“
Pravdupovediac a úprimne povediac mladým svalovcom vôbec nezávidím ich pôsobivú príťažlivosť v týchto dňoch letného promenádovania. Viem dobre, ako si to museli odrieť cez zimu v posilňovni. Videl som to totiž na vlastné oči, lebo aj ja som tam chodil. Chvíľu. Nahovorila ma na to Klárika, že niečo prospešné treba urobiť pre svoje zdravie a že odbory vo firme nám na to prispejú.
Len čo som prvýkrát vošiel do fitnescentra, vraj najlepšieho v našom meste, hneď som vedel, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Vyzeralo to tam ako v novodobej mučiarni. Samé železo! Bolo tam plno zariadení, ktoré mi pripomínali dereš, škripec či koleso na lámanie údov. Zatínanie zubov u prítomných, útrpné mraštenie tvári a občasné zrevania mi za týchto okolností tu vôbec nepripadali čudné. Keď som prvý raz počul vykríknuť chlapa, myslel som si, že mu spadla činka na nohu, ale on ju naopak – práve vytlačil nad hlavu.
Boli tu poriadni „väzboši“. Najťažšie cvičenia robili s bandážami na rukách opásaní širočiznými opaskami. Raz som videl jedného, ako na seba dával aj oceľovú reťaz. Ani som nedýchal, čo sa bude diať. Našťastie to tam nezačal búrať, ale na reťaz si zavesil veľké koleso z činky a s mohutným funením sa vyťahoval hore na hrazdu.
A čo som tam medzi nimi porábal ja? Nuž predstavte si človiečika úradníckeho typu s pavúčou postavou medzi týmito svalovcami, ktorí vchádzajú do dverí bokom, aby sa do nich vmestili. Potichúčky, lebo som nechcel vzbudzovať pozornosť, som ťahal na cvičiacom zariadení pár doštičiek. Primeraná námaha mi vháňala červeň do líc. Keď som po nich prišiel k nejakému cvičiacemu stroju, vždy som si musel preložiť závlačku na závažiach o pätnásť dierok hore. Keď som od neho odchádzal, zasunul som ju temer do samého spodného. Tak – nech vidia!
Títo nindžovia tvorili akési bratstvo, čo mi bolo dosť sympatické. Pomáhali si napríklad pri odkladaní ťažkej činky po cvičení v ľahu na lavičke. Pomaly a rozvážne sa prechádzali po fitku pred náročnejším cvičením, aby sa vydýchali a skoncentrovali. Bolo v tom až niečo mystické! Chodili k pultu piť tajomný gumi-džús. Okrem iných charakteristických znakov mali spoločné aj to, že do šatne prichádzali s obrovskou cestovnou taškou. Dodnes som nepochopil, prečo bola taká veľká, keď z nej nakoniec vybrali iba uterák, sprchovací telový šampón a čisté tričko.
Keď ich dnes stretávam na ulici krásne opálených, úžasne svalnatých, v obtiahnutých tielkach, ja nenápadný človek v širokej voľnej košeli si vždy hrdo pomyslím: chodili sme spolu do toho istého fitka!
Autor: Ján Migon
