Na istý čas ste sa odmlčali. Čo robíte teraz?
- V roku 2009 som bol na tom psychicky zle a musel som sa liečiť. Mám tri deti, pribúdali starosti doma a aj moje zdravie sa zhoršilo. Do toho prišiel rozvod a dostal som sa do depresií. Vedel som, že môj život sa úplne zmení . Nie som však prvý ani posledný, ktorý mal v tejto branži problém. Môžem ďakovať mame, bratovi, deťom a všetkým členom kapely, ktorí mi pomohli a podporovali ma v najťažších chvíľach. Začal som učiť v blatnickej škole hru na klavír a gitaru. Teraz pracujem doma, skladám nové pesničky pre kapelu. Doba sa mení. Kapiel a pesničiek pribúda a my sa snažíme o to, aby sme v rámci teamovského štýlu išli s dobou a boli aj moderní. Stále sa treba učiť.
Namiesto vás sa v Teame ukazoval Juraj Tatár. Plánujete sa do skupiny vrátiť?
- Juraj Tatár s nami začal hrávať v čase, keď sme vydali platňu 7edem a odišiel od nás Bohuš Kantor. Juraj je skvelý klavirista, je skromný dobrý kamarát a venuje sa džezu. Ja osobne ho obdivujem, ako ovláda svoj nástroj. Moja práca v kapele je iná. Mám na starosti urobiť čo najlepšie pesničky. Je to tiež práca na dlho, málokedy sa podarí dobrá vec, s ktorou sú spokojní aj ostatní členovia. Kopec nápadov ide do koša. Ďalej mám zahrať klávesy, ktoré sú odo mňa v pesničke tiež potrebné a spievať vokály a niektoré druhé hlasy. Chalani ma podržali, kým sa dám do poriadku a môžem koncertovať a pracovať naďalej.
Ako to vyzerá s Teamom? Nahráva ešte? Koncertujete? Plánujete sa vrátiť?
- Budúcnosť Teamu určujú ľudia, ktorí na nás chodia. Pokiaľ budú vypredané haly, je všetko v poriadku. Nechceme skončiť pred poloprázdnymi sálami. Otázka môže byť aj takáto: dokedy my vydržíme v zdraví hrávať…? Posledné koncerty s Teamom som absolvoval v roku 2008 a podľa dohody ďalšie veľké turné sme plánovali tento rok. V súčastnosti sme mali dve stretnutia v Prahe a v Martine. Vyberali sme a dávali dokopy Paľove, Dušanove a moje nápady. Popracujeme na tom, nahráme si to, na čas sa rozídeme a robíme opäť každý individuálne, až kým nie sme spokojní. Snáď sa to do jesene podarí, pretože na budúci rok na jar pripravujeme veľké koncertné turné.
Cítite sa stále ako tím?
- Ja nad tým neuvažujem, pretože filozofia kapely je taká, že v dnešnej dobe, keď chceme naplniť sály, nemôžeme hrať často. Česko a Slovensko sú malé krajiny a veľmi rýchlo by sme sa ohrali nehovoriac o tom, že chceme pripraviť vždy pódiové vystúpenie tak, aby bolo nielen počuť, ale aj niečo nové vidieť. Na to treba finančné pristriedky. Vždy pred koncertným turné urobíme aj nové CD a do koncertného programu sa zaradia niektoré nové pesničky. A vtedy, keď to je úspešné, sa určite cítime ako dobrý tím.
Vy ste v skupine začínali ako spevák, ktorého nahradil Paľo Habera. Prečo ste hľadali speváka, ak mala skupina vás?
- Áno, spieval som za klávesami a dosiahli sme aj úspechy, ale dostali sme sa iba na určitú úroveň. Spolupracoval s nami v tom čase aj Julo Kinček, ktorý poznal Haberove kvality a po dohode s kapelou sme ho pozvali, nech skúsi s nami odspievať niekoľko vecí. Keď spieval sólovo a my vokály, bolo to celkom o niečom inom. Kapela chytila hneď rockovejší výraz. Isteže to pre mňa nebolo ľahké. Po rozhovore s Julom som súhlasil. Tvrdil, že pre všetkých to bude lepšie a sľuboval veľkú budúcnosť. Hneď po vydaní prvej platne išla kapela v popularite prudko hore. Paľo sa narodil so zlatom v hrdle a aj osobnostne je na tom dobre.
Mali ste možnosť uplatniť sa odvtedy ako spevák?
- Určite by sa tá možnosť našla aj teraz, ale urobiť projekt ako Team, ktorý má dnes už aj históriu, je pre mňa viac. To sa dá len raz v živote. Skôr by som si rád našiel miesto učiteľa hudby, kým máme volný čas. Sólovo som to skúsil počas Dní mesta Martin, na ktorých som mal trištvrtehodinové vystúpenie so svojimi pesničkami a dosť dlho som sa na to pripravoval. Spieval som svoje vlastné veci a chcel som si aj dokázať, že po troch rokoch, čo som nestál na veľkom pódiu, to zvládnem aj sám. Nebola to hystéria, ale bol som odmenený potleskom a ľudia,ktorí ma poznajú, mi povedali, že som spieval dobre.
Na konzervatóriu , kde ste študovali, dominoval operný spev. Do akej miery ste mu podľahli? Išiel vám vôbec?
- Mal som dobrú profesorku na spev - Dittu Gabajovú, ktorá už, žiaľ, nežije. Ona ma veľa naučila - či už to boli umelé piesne alebo niečo z opernej tvorby. Ja som však už vtedy potajomky, keď som mal čas, vymýšľal na klavíri melódie. To ma bavilo. Úspešne som zmaturoval a ešte dva roky si robil nadstavbu, aby som sa mohol uplatniť ako učiteľ hudby alebo v nejakom profesionálnom zbore. Populárna hudba ma však lákala viac. Keď som sa vrátil zo základnej vojenskej služby, učil som tri roky v martinskej základnej umeleckej škole spev a klavír. Potom som sa venoval výlučne už len kapele.
Ako konzervatorista ste už komponovali vlastné skladby. Využili ste z nich niečo v Teame?
- Áno, ešte predtým, ako sme sa porozchádzali po základných vojenských službách, sme pripravovali taký cyklus piesní v art-rockovom štýle. Bol to program, ktorý trval asi dve hodiny. Odohrali sme síce iba jeden koncert v bývalej budove Mladosť na Podháji, ale na naše prekvapenie prišlo toľko ľudí, že sa tam ani nepomestili. V martinskom divadle sme účinkovali ako kapela v hre Thyl Ulenspiegel, ktorú režíroval Roman Polák. Sedeli sme pod javiskom a hrali. Nosili sme si aj desiaty, lebo hra trvala tri hodiny. My sme hrali, herci spievali a tanečnice tancovali. Celkom zábavné.
Čím ste autorsky prispeli v Teame do takej miery, že ste na to pyšný?
- Dve moje pesničky ešte pred nástupom Paľa Haberu boli úspešné a to Beh a Na jednej lodi. S Behom sme vyhrali politickú pieseň v Martine. Ono to bola vždy tímova práca. Chalani mi s tým pomáhali. Rád som spieval aj Dušanovu pesničku Tvoj malý strach. Vystupovali sme v televíznej relácii Triangel. Tých prvotín bolo viac. Keď prišiel do kapely Paľo, prvá LP platňa už bola takmer hotová. Najúspešnejšia skladba bola odo mňa Nároční, avšak boli tam ďalšie veľké hity ako Reklama na ticho, Malá nočná búrka… Na každej LP platni či neskôr CD som mal asi tri pesničky. Hoci sa ako hity nepresadili, dopĺňali mozajku našej tvorby. A v poslednom čase už ani nehovoríme, že kto je autor, ale o tom, aby sme urobili dobré CD.
Do svojho dotazníka ste napísali že vašou životnou prioritou je byť potrebný. Kedy sa tak cítite?
- Teraz po rozvode je to pre mňa ťažká otázka. Ale… Myslím, že potrebný budem, keď pomôžem deťom, aby mohli študovať, keď sa mi bude dariť v kapele, alebo keď niekomu pomôžem. Trebárs aj mojej 80-ročnej mame, s ktorou teraz bývam.
A chcete tiež vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo. Podarilo sa vám to už?
- Zatiaľ nie, nemám na to asi dosť fantázie. Chcem naďalej pokračovať v hudobnej produkcii a rozdávať duševnú potravu.
Autor: M. Dírerová
