MARTIN, SKLABIŇA. Relaxačné pobyty, spoznávanie krajín, cestovanie. O tom môže podstatná časť slovenských dôchodcov na rozdiel od ich rovesníkov zo západnej časti Európy iba snívať. Ich život na zaslúženom odpočinku sa zúžil často len na zháňanie lacnejších potravín a návštevu lekárov. Ak dokážu z dôchodkov niečo ušetriť, možno až potom rozmýšľajú nad svojimi koníčkami.
Vyberajú si, čo dajú do košíka
„Ak by som žila sama, tak neviem, či by som dokázala z dôchodku vyžiť. Keďže sme našťastie dvaja, tak sa to dá. Vyskakovať však aj tak veľmi nemôžme. Peniažky sa rýchlo rozkotúľajú. Na bývanie, potraviny, lieky. V obchode musíme veľa rozmýšľať, čo si môžeme dať do košíka a čo už nie. Áno, sledujeme akcie. Snažíme sa ušetriť na čom sa len dá,“ povedala nám pani Mária, dôchodkyňa z Priekopy.
Krišákovci zo Záboria majú podobné starosti. Akcie v obchodných centrách ale nesledujú. „Je to zbytočné. To, čo by som ušetrila na potravinách, miniem na cestovnom. Do obchodu chodíme približne trikrát do týždňa. Pešo do Sklabine. Autobusom sa zvezieme, keď sa vraciame. Keď bol muž zdravší, chodil na bicykli. Teraz by som ho naň nepustila,“ povzdychla si Marta Krišáková, ktorá má spolu so svojou polovičkou na mesiac okolo 600 eur.
„Nie je to veľa. Ak vás postihnú nejaké nečakané výdavky, ako nás nedávno veľký nedoplatok za elektrinu, tak sa musíme poriadne uskromniť. Žiadna šunka, žiadne ovocie, žiadne maškrty,“ krútila hlavou 69-ročná Záborčianka.
Peňaženka cestovanie nedovolí
Obidve rodiny na dovolenky a výlety veľmi nechodia. „Ak zoženieme lacnejší poukaz do kúpeľov, tak ideme maximálne na týždeň. Je to však skôr výnimka ako pravidlo. Áno, radi by sme s mužom cestovali, no peňaženke nerozkážete,“ neskrývala sa pred slovenskou realitou Priekopčanka Mária.
Krišákovci oddychujú doma, v záhradke. Naokolo je prekrásna príroda, tešíme sa z nej,“ zasmiala sa pani Marta.
Z roboty rovno na cintorín?
Ekonómovia už pomerne nahlas, politici o niečo opatrnejšie, hovoria o nutnosti predĺženia veku odchodu do dôchodku.
„Pracovala som ako zdravotná sestra. Neviem si predstaviť, že by som sa ešte v 65-rokoch musela naťahovať s pacientmi. Veď možno by mne oni museli pomáhať, nie ja im. Je to ťažká robota a aj mladých stojí veľa fyzických síl. Neviem, pripadá mi to tak, ako keby politici chceli, aby sme z roboty odchádzali rovno na cintorín,“ krútila hlavou Mária.
„Medzi nezamestnanými je veľa mladých, tí si nevedia nájsť prácu. Ja by som si síce rada možno ešte niekde privyrobila, no na plný pracovný úväzok by som si určite netrúfla. Nezávidím vám, čo vás čaká,“ zamyslela sa Marta Krišáková.
Úcta k starším sa vytráca
Dôchodcov netrápi len životná úroveň, ale aj správanie sa mladých ľudí k starším. „Nerada by som paušalizovala, ale aj v tomto sa doba veľmi zmenila. Už to nie len o tom, či vám niekto uvoľní miesto v autobuse, ale aj o tom, že mladí vám dávajú zreteľne najavo, ako vami pohŕdajú. Keď robia niečo zlé, nemôžte ich na nič upozorniť. Hneď sa na vás osopia. Radšej sme ticho, aby nám trebárs okná nevybili. Spoločnosť je oveľa agresívnejšia ako v minulosti. Ľudskosť sa vytráca. Mám z toho obavy. Neviem, kde to všetko dospeje,“ povzdychla si na konci nášho rozhovoru pani Mária.
