MARTIN. Riaditeľ osemročného gymnázia Jozefa Lettricha v Martine Igor Libo vyučuje telesnú výchovu už 27 rokov. Veľmi dobre si pamätá časy, keď záujem o pohybové aktivity prevyšoval možnosti škôl.
„Na športové krúžky sa nám hlásilo toľko žiakov, že sme museli robiť výber. V súčasnosti robíme už len nábory.“
Pokles záujmu o pohyb pripisuje i množstvu nových lákadiel. Pri nich mladí ľudia nemusia vyvíjať žiadnu fyzickú námahu, a to im vyhovuje.
Aktívni športovci robia problémy
„Keď niekto nemá v stredoškolskom veku k športovaniu aspoň minimálny vzťah, len veľmi ťažko pre neho nájdete motiváciu,“ upozorňuje riaditeľ a zároveň telocvikár s takmer tridsaťročnou praxou.
S pohybovou kultúrou žiakov to ide podľa neho naozaj dolu vodou. Ešte pred desiatimi rokmi dokázala takmer celá trieda bez väčších problémov preskočiť cez koňa. Teraz sa už toto náradie na hodinách takmer vôbec nevyužíva.
„Radšej ho nechám zapadnúť prachom. Bojím sa, aby si niekto neublížil.“
Všetkých ale nechce hádzať do jedného vreca. Aj keď ich počet klesá, stále sa nájdu žiaci, ktorým pohyb nerobí problémy.
Znie to možno neuveriteľne, no veľké starosti mu na hodinách robia študenti, ktorí aktívne športujú.
„Keď za mnou príde žiak a povie, že nemôže cvičiť, pretože má svalovicu zo včerajšieho tréningu, neviem čo mám povedať. Tiež som popri škole robil šport, no takáto hlúpa výhovorka by mi ani vo sne nenapadla,“ neveriacky krúti hlavou.
Mnoho dobrých vecí už funguje
Na osemročnom gymnáziu majú všetky ročníky okrem maturitného tri hodiny telesnej výchovy týždenne. Aj niektoré prvky, ktoré chce ministerstvo zakomponovať do reformy, už zaviedli úspešne do praxe. Nepoužívajú ani ortodoxné hodnotenie odvodené len od dosiahnutých výkonov.
„Kolegyňa napríklad cvičí s dievčatami na fitloptách. Tiež si neviem predstaviť, že by sme niekoho hodnotili striktne podľa tabuliek. Od mojich učiteľských začiatkov som každého žiaka posudzoval individuálne. Ak niekomu išiel volejbal a nemal dobrý čas na 1 500 m, určite sa mu preto neznižovala známka.“
Telocvičňa a multifunkčné ihrisko, ktorými škola disponuje, sa vo veľkej miere využívajú aj po vyučovaní. Mladšie ročníky však športoviská vo voľnom čase príliš často nenavštevujú.
„Zväčša ide o ľudí, ktorí opustili školské lavice dávnejšie. Preto žiakom na hodinách stále hovorím, že keď majú telocvičňu i náradie zadarmo, tak nech to využijú. O pár rokov už takú ponuku nedostanú a budú si musieť všetko zaplatiť.“
Deti nemajú žiadny základ
Učiteľ telesnej výchovy Michal Frank je už jedenásť rokov verný Základnej škole na Jahodníckej ulici v Martine. Problém s pohybovou vybavenosťou detí takisto vníma.
„Rodičia svoje deti pohybovo zanedbávajú. Keď začnú chodiť do školy, nevedia sa ani poriadne rozbehnúť. Ak im poviem, aby sa vyšplhali na tyč, tak sa väčšina na mňa díva ako na mimozemšťana, pretože sa s takým niečím ešte nikdy nestretla.“
K pripravovaným zmenám sa stavia zdržanlivo, pretože podobných pokusov už zažil viacero. Zatiaľ ale všetky skončili len v rovine teórie. Často sú totiž v takýchto prípadoch plány príliš odtrhnuté od reality.
„Chcú nám zvýšiť počet hodín telesnej výchovy na tri týždenne. Na jednej strane výborná správa, no už teraz pri dvoch hodinách týždenne je naša telocvičňa plne vyťažená. Nafúknuť ju nemôžeme, a tak to celé zas budeme musieť len nejako zalátať.“
Príliš veľa nástrah
Ďalším problémom je príprava mladých telocvikárov. Na školách je ich nedostatok a bez kvalitne pripravených ľudí sa reformy robiť nedajú.
„Pedagogiku už dnes mnohí študujú len preto, aby mali titul. Do školstva sa dostanú väčšinou preto, že nemajú inú alternatívu. Aj tí, ktorých táto profesia baví, rýchlo prídu o ilúzie. Nesúvisí to len s finančným ohodnotením, ale najmä so súčasným spoločenským postavením učiteľov. Často sa totiž človek cíti ako posledný fackovací panák,“ prezrádza svoje pocity ešte stále mladý učiteľ.
Osobitným problémom, ktorý sa môže stať kameňom úrazu, je vybavenie škôl potrebnými športovými potrebami a náčiním. Tiež telocviční a športovísk, ktoré spĺňajú aspoň minimálne kritériá, je u nás málo.
„Či sa nám to páči, alebo nie vychovali sme si generáciu, ktorá presedí celé dni za počítačom s pocitom, že ide o úplne normálnu vec. Možno som až príliš veľký pesimista, no bojím sa, že nám už reformy budú len na dve veci.“
Na svoju profesiu Michal Frank napriek spomenutým úskaliam nedá dopustiť. Preto sa debatu snaží zakončiť pozitívnejším pohľadom.
„Svetlo na konci tunela síce stále nevidím, no trend hravej zážitkovej formy vyučovania vnímam kladne. Väčšina z nás totiž chápe hry ako niečo pozitívne a prirodzené. Od toho by sme sa mohli odraziť.
