Aj on sa v roku 1969 preslávil postavou princa vo filme Popoluška po boku Evy Hruškovej, Ladislava Peška a Dany Medřickej. No najväčšiu popularitu získal ako spevák, ktorý v sedemdesiatych rokoch minulého storočia patril k najpredávanejším československým interpretom. Vtedy bol žiarivou hviezdou. Vystupoval v českej a mnohých zahraničných televíziách, nahral stovky pesničiek, ktoré sa hrali v rozhlase a vychádzali na platniach, zúčastnil sa zahraničných zájazdov prakticky po celej Európe, ale koncertoval aj v Amerike a Japonsku. Keďže Jiří Štedroň bol aj fešák, stal sa idolom tisícok žien a dodnes má svoj početný Fan klub. S jeho piesňami je spojená mladosť mnohých z nás.
Jiří Štedroň bude teda hlavným hosťom jubilejného 55. kola Turčianskej Šlágerbomby, ktoré bude mať 10. a 11. septembra v kine Strojár štyri predstavenia.
Narodili ste sa v rozvetvenej hudobnej rodine…
- Áno, je to tak. Môj strýko Bohumír bol známym muzikológom a klaviristom (zomrel v roku 1982) a rovnako bratranec Miloš sa venuje hudbe ako skladateľ a muzikológ.
Vaším rodiskom je Vyškov. Kam smerovala vaša profesná cesta po maturite?
- Po maturite som vyštudoval herectvo na JAMU v Brne, ktoré som ukončil v roku 1963. Popri tom som študoval aj spev u profesora Bernarda Kočaře. Svoju prvú pieseň pre rozhlas som nahral s orchestrom Gustava Broma v roku 1959. Hereckú kariéru som začal v divadle Večerní Brno, potom som odišiel do Prahy, kde som rok pôsobil v divadle Apollo a následne som sa stal spevákom "na voľnej nohe". Spieval som s orchestrami Karla Vlacha, Josefa Vobrubu či Václava Hybša. Ešte skôr ako som sa stal profesionálnym spevákom, bol som profe-sionálnym textárom. Vari aj preto pri zostavovaní repertoáru kladiem dôraz na text. Piesne chcem totiž interpretovať ako dramatický celok. Ako textár som spolupracoval napríklad so skladateľmi Jaromírom Klempířom, Jindřichom Brabcom či Janom Spáleným.
V deväťdesiatych rokoch ste prestali verejne vystupovať, prečo?
- Bol som kreatívnym riaditeľom medzinárodných reklamných agentúr Grey a GGK a mal som i vlastnú agentúru.
Ale v roku 2002 sa všetko zmenilo…
- Vtedy prišiel za mnou priateľ a herec Ladislav Županič z Hudobného divadla v Karlíne a ponúkol mi úlohu Cassela v muzikáli Viktor, Viktorie. Tak som ju vďačne prijal. Po niekoľkých reprízach som dostal takú chuť pracovať v tejto oblasti, že som prijal i ďalšiu ponuku a stal som sa kmeňovým členom súboru divadla Semafor, kde pôsobím dodnes. V súčastnosti hrám ešte aj v divadle Brodway.
Spomínate si na svoje posledné vystúpenie na Slovensku?
- Pochopitelne, že si spomínam, nie je to ešte tak dávno. Njar tohoto roku sme so Semaforom dvakrát hrali Suchého verziu Mamzelle Nitouche v divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Hrám tam menšie postavy, ale zato štyri. Ohlas bol viac ako slušný, niekto by napríklad povedal, že manifestačný. Svojho času som vystupoval na Slovensku omnoho častejšie. A rád. Už preto, že som dokonca na Slovensku v roku 1954 celý rok z rodinných dôvodov žil a chodil do školy. Bolo to v Ružomberku. V roku 1978 som hral vo filme J. Lacka Dievča z jazera a veľmi ma pri postsynchronoch potešila moja partnerka Zuzka Kocúriková, keď oce-ňovala moju slovenčinu. Napriek tomu, že hovorila o bratislavskom prízvuku, ktorý predsa mal byť liptovský. Ale na to už po tých rokoch asi moje ucho nestačilo…
Okrem toho, že hráte vo dvoch divadlách, dozvedeli sme sa, že píšete…
- Je to pravda, píšem. Vlani mi vyšla kniha poviedok a mám pripravený materiál na druhú knihu. Niežeby mi ho vydavatelia priamo trhali z rúk, ale zájem tu predsa len je. Práve som sa vrátil z dovolenky a veziem si polovičku ďalšej knižky. Veľmi ma baví písať… Ale divadlu sa rozhodne nechcem vyhýbat. Hneď po prázdninách se teším na premiéru Suchého novej hry Hodiny jdou pozpátku, kde mám krásný priestor. Podľa júnových predpremiér možno usúdiť, že by sa to mohlo divákom páčiť. Sú tam skvelé nové pesničky, paródie opery - som intrigán, hrám Boha a Cassanovu, čo si viac želať… Ale chystáme i niečo veľmi prekvapujúceho. So spolužiakom z gympla Borisom Hybnerom sme si povedali, že sa konečně po päťdesiatich troch či koľkých rokoch znova zídeme na javisku. Pribrali sme ešte kamaráta Václava Koptu, vymysleli sme si niečo, čomu sa hovorí bluesová klauneria a robíme na tom pomerne intenzivne.
Hráte, spievate, píšete. Máte čas aj na seba?
- Moje súkromie je celkom nudné a jednotvárne. A som tomu vlastne rád. Mám už skoro štyridsať rokov jednu ženu, za tie roky sme sa naučili spolu celkom dobre vycházať, dvaja naši synovia sú už tiež veľkí, lepšie povedané starnúci a vnučku mám bohužiaľ iba jednu, no aj tá je už poriadne veľká. A potom – je tu tenis.
Ten je vašou srdcovou záležitosťou. Kedy ste ho začali hrávať?
- To je presné! Tenis milujem. Už menej ho milujú moje kĺby a chrbtica. Ale nikdy som v ňom nevynikol. A už sa to určite ani nestane. Začal som hrať ako osemročný, to bolo v poriadku, ale písal sa práve rok 1950 a tenis bol vtedy považovaný za buržoázny šport a tak u nás na Vyškove zrušili kurty. Začal som teda hrať basketbal, dotiahol som to až do ligy, ale tenis som sa učil oveľa, oveľa neskôr.
Známi ľudia sa často pohybujú aj pri adrenalínových športoch. Je to aj váš prípad?
- V tridsiatke som sa pohyboval okolo automobilového športu, mal som sto ďalších chutí a niekoľkokrát som si i niečo okrajovo vyskúšal, ale jediná pamiatka na toto obdobie je album Jezdec formule život, ktorý som kedysi nakrútil.
Vaše aktivity si vyžadujú aj dobrú kondíciu. Chodíte do posilňovne?
- Ľahúčko doma cvičím a ťažko jazdím na ortopede – sedemdesiat až sedemdesiatpäť minút. Ak nehrám tenis. A niekedy aj vtedy.
Aké máte plány pre najbližšie týždne?
- Už som sa zmienil o knižkách, Hybnerovi a Semafore. Stále je tu ešte Ypsilonka, ďalšia moja srdcová záležitosť… Ak dá Pán Boh a bude čas, nebudem sa vyhýbať ničomu a dúfam, že ešte niečo zajímavého príde.
Zostal vám po tých rokoch práce nenaplnený herecký sen?
- Mám taký. Je ním film. Nikdy som si poriadne vo filme nezahral a je mi to ľúto. Nedávno som nakrútil celkom príjemný krátkometrážny False spring (Falošná jar). Išlo o absolventské dielko nepálského študenta Baskara… Prima! Ale je to, Baskar mi to prepáči, málo. Som vďačný za všetky tie príležitosti, které som mal i mám a možno i budem mať - herecké alebo spevácke. Vymýšľať si ešte nejaké špeciálne želanie alebo dokonca zverejňovať svoje sny? To by som nepovažoval za rozumné, nerád by som bol neskromný.
Keby ste mali niekoľkými vetami pozvať divákov na vaše vystúpenie v Turčianskej Šlágerbombe, čo by ste povedali?
- Sľubovať nič nebudem. Len to, že zaspievam, ako najlepšie budem môcť. Tí, ktorí si ma môžu pamätať, si možno radi pripomenú moje pesničky. Možno neurazím ani tých, ktorí ich nemôžu poznať. Vždy mi bolo na Slovensku dobre, dúfam, že bude i tentoraz.
Autor: Ján Šesták
