ej hudby. František Výrostko mladší je už zopár rôčkov svojím povolaním vysokoškolsky vzdelaný kontrabasista, žiadaný v rôznych komorných hudobných zoskupeniach na Slovensku a v zahraničí. Hral v celej Európe, v Amerike, v ďalekej Číne aj v Karibiku či Indonézii.
Vaši rodičia sú známi v umeleckej oblasti, odmalička ste žili medzi divadlom a výtvarným umením. Odkedy bolo jasné, že sa vydáte na cestu profesionálneho hudobníka?
- Prostredie, v ktorom vyrastáte, vás formuje a ja som mal to šťastie, že som bol od detstva obklopený umením. Rodičia ma v mojom smerovaní podporovali, ale vedeli, že hudobnícka dráha je neistá a náročná. Rozumne mi poradili, aby som po základnej škole išiel na gymnázium a potom sa uvidí. Mali pravdu, štrnásťročnému chlapcovi je ťažko sa rozhodovať na celý život.
Začínali ste ale s gitarou...
- Áno. Ako mnohí chlapci v tom veku. Za základy vďačím učiteľovi Aladárovi Karvayovi. Zásadným rozhodnutím bol ale môj prechod ku kontrabasu. Asi by som dnes nebol muzikant, keby som sa v tom období nezačal venovať folklóru. Zakotvil som v súbore Turiec, kde ma veľa naučili Dušan a Ľubka Tumovci. Nesmiem zabudnúť na džez, ktorý bol a stále je dôležitou súčasťou môjho vývoja. Okno do tohto sveta mi otvoril Ľubo Šamo. Neskôr som sa ako žiak pani profesorky Glasnákovej spojil s profesorkou kontrabasu s rozprávkovým menom Ružena Šípková a zakotvil som u nej v triede na Žilinskom konzervatóriu. Určite mali pre môj hudobný rozvoj podstatný význam učitelia, s ktorými som sa na rôznych úrovniach školského vzdelávania stretával.
Spomínate si ešte na niektorých?
- Na VŠMU som sa dostal do ročníka k výbornému pedagógovi, profesorovi Radoslavovi Šašinovi. Je uznávaný aj v európskom kontexte. Od neho som sa naučil v hre na kontrabas veľa podstatného a mimoriadne podnetného. Ďalší impulz a motiváciu som získal prostredníctvom vysokoškolského študijného programu Erazmus. Počas semestra v španielskej Murcii som mal opäť šťastie na výborného profesora Frana Kakarigiho. Študoval v Amerike aj vo Francúzsku a poskytol mi iný pohľad na kontrabas, ako som bol dovtedy zvyknutý. Myslím, že pri štúdiu umenia je veľmi dôležité konfrontovať rôzne názory, aby sme si nakoniec vytvorili svoj vlastný.
Kedy študent nadobudne presvedčenie či istotu dať sa na cestu hudobníka v slobodnom povolaní?
- Už na VŠMU mi bolo jasné, že profesionálna kariéra hráča na kontrabas sa nedá robiť polovičato. Človek musí hrať „o život“, inak to nemá význam. Veľkou výhodou pre mňa bola prirodzene podnetná atmosféra, ktorá vládla v našom ročníku. So spolužiakmi sme sa navzájom hecovali k pravidelnému každodennému cvičeniu. Bol v tom spoločný záujem a chuť naučiť sa čo najviac. Je potrebné nabehať veľa kilometrov po hmatníku nástroja, aby sa človek aspoň priblížil vysnívanému cieľu. Pri športe sa zvykne hovoriť, že dôležité je zúčastniť sa, ale muzikant musí celý život „vyhrávať“. Školou sa to zďaleka nekončí. Talent je len jedna časť predpokladu k úspechu. Zvyšok je drina. Ak mám fungovať v slobodnom povolaní, musím cvičiť o to viac a poctivejšie. Hovorím, že som basista na telefón, lebo tak sa ku mne dostáva väčšina príležitostí, ak už hrám v orchestri alebo ako komorný či sólový hráč. Keby som raz prišiel niekde na skúšku či nebodaj na koncert nepripravený, tak som si s nimi zahral naposledy. Nevstávam síce každý deň do práce, ale odmakám si to.
Ste už niekoľko rokov členom Ostravskej bandy a pravidelne hosťujete na festivale Ostravské dni. Ako ste sa do tohto originálneho komorného orchestra dostali?
- Medzinárodný komorný orchester Ostravská banda založil flautista, dirigent a skladateľ v jednej osobe Petr Kotík. Pôvodom Čech žijúci prevažne v New Yorku poskladal ansámbel z mladých hudobníkov Európy a Ameriky, ktorí sa špecializujú na súčasnú vážnu hudbu. Vytvoril tak rezidenčný orchester pre festival Ostravské dni novej hudby, kde vedľa seba vyhrávajú českí, slovenskí, nemeckí, maďarskí, holandskí, španielski a americkí hudobníci. V mojom prípade zafungovala náhoda. Prvýkrát som si s Bandou zahral, keď kamarát basista zobral iný kšeft a mňa poslal ako náhradu. Asi som sa osvedčil, lebo si ma nechali. A veľmi si to vážim, pretože úroveň, s akou sa tu prezentujú náročné diela súčasnej hudobnej literatúry, ako sú skladby Ligetiho, Cagea, Francesconiho a iných, je v našich končinách zriedkavosťou.
Tento festival je ale výnimočný aj inak ako len interpretáciou diel hudobných velikánov...
- Festival novej hudby Ostravské dni je známe a výnimočné podujatie. Napriek tomu, že sa organizuje v Ostrave, nemá vôbec lokálny charakter. Sú to vlastne kurzy pre komponistov pod vedením skladateľov, o ktorých sa už dnes píše v dejinách hudby. Spomedzi mnohých spomeniem aspoň Kaiju Saariaho, Christiana Wolfa a ďalších. Každé dva roky sa teda zídu v Ostrave mladí skladatelia z celého sveta, ktorí sa tu snažia načerpať vedomosti a inšpiráciu od svojich vzorov a taktiež majú možnosť vypočuť si svoje kompozície v podaní Ostravskej bandy.
A s týmto originálnym medzinárodným komorným orchestrom ste tohto roku na jar hrali za morom, v New Yorku. Aké to tam bolo, ako na vás zapôsobilo svetové mesto hudby?
- New York nie je iba svetové mesto hudby. Celý New York je „svetový“. Je to centrum všetkého. Každý si tam nájde to svoje. Od galérií (pre mňa je neprekonateľné Guggenheimovo múzeum), cez divadlá, obchody či reštaurácie. Nebolo to po prvý raz, čo som tu vystupoval. S Bandou sme hrali pred dvoma rokmi v Alice Tully Hall, čo je súčasť Lincoln Centra. Teraz v máji sme mali koncert v Českom centre a Zankel Hall, komornej sále v svetoznámej Carnegie Hall. Dopadli sme nad očakávania dobre. Kritici sa vzácne zhodli, že sme podali výborný výkon a vyšla o nás aj pozitívna recenzia v New York Times. Nie že by sme hrali iba pre kritikov, ale dobre to padne, keď vás niekto pochváli. Hudba, ktorej sa venujeme, je častokrát veľmi náročná nielen na interpretáciu, ale aj pre poslucháča.
Kto chodí na koncerty novej hudby?
- Rôznorodé publiku. No dôležité je, že na koncerty novej hudby treba chodiť bez predsudkov. Najhoršie je mať nejaké očakávania. Moja skúsenosť je, že túto muziku oveľa lepšie príjímajú nehudobníci. Tí si v nej nájdu to svoje. Muzikanti majú tendenciu hľadať vo všetkom „Bacha“ a keď ho nenájdu, tak sú nespokojní. Ale našťastie nie všetci. Dôležité pri interpretácii súčasných skladateľov je pochopiť ich hudobnú reč. Keď sa mi podarí ju potom sprostredkovať poslucháčom, tak je spokojnosť na oboch stranách.
Popri angažmán v Ostravskej bande hrávate aj v ďalších súboroch, zoskupeniach a kapelách. Bez ktorých by ste sa nerád zaobišli?
- Veľmi mi záleží a cením si svoje miesto v Quasars Ensemble. Je to mladý súbor, ktorý si už ale stihol vydobyť významné miesto na slovenskej hudobnej scéne. Záber repertoáru má veľmi široký. Siaha od baroka až po súčasnosť a táto rôznorodosť je pre mňa hráčsky zaujímavá. Nedávno sme prezentovali na festivale v bulharskej Varne Albrechtove piesne, hudbu na Slovensku neprávom neznámeho skladateľa, ktorý žil v Bratislave. Faktom je, že na voľnej nohe môžem fungovať aj preto, že mám širší hudobný záber a nevenujem sa iba vážnej hudbe. Potvrdzuje to napríklad zoskupenie Porque Tango, kde interpretujeme skladby Astora Piazzollu a tradičné argentínske tango.
Martinčania, fanúšikovia džezu, vás poznali skôr z účinkovania v džezovej kapele ako „vážneho“ hráča na kontrabas. Čo vás na džeze priťahuje?
- Všetko. Keby svet fungoval ako džez, bolo by po problémoch. Má presné pravidlá, ale keď ich ovládate, ste absolútne slobodný. K džezu som pričuchol vďaka Ľubovi Šamovi. Je to pre mňa veľmi inšpiratívny hudobník. On ma k tejto hudbe priviedol a veľa naučil. Hrával som v zoskupení „Šamovi tovariši“ , ktoré bolo zložené z jeho žiakov, to bolo krásne obdobie. Najviac som toho ale odohral v triu s Ľubom na husliach a Tomášom Holičom na gitare. Džez je pre mňa dôležitý a veľa ho počúvam. Medzi mojich obľúbencov patria John Scofield, Pat Metheny či Esperanza Spalding. Sú to hudobníci, ktorí majú svoj špecifický hudobný jazyk a obrovskú výpovednú hodnotu. Keď si potrebujem vylepšiť náladu, pustím si ich nahrávky.
Už zopár sezón potvrdzujete, že hudobníci sú svetobežníci. Na Nový rok ste hrali až v ďalekej Číne a nebolo to po prvý raz. Kde, s kým a pre koho ste tam hrali a akú hudbu?
- V Číne som bol po tri roky hrať vianočné koncerty. Hudobne to nie je veľmi zaujímavé, na programe sú prevažne viedenské valčíky, ale tam je to obrovská móda. Čítal som, že posledne bolo len v Pekingu 98 vianočných koncertov. Toto turné je zaujímavé z cestovateľského pohľadu. Človek vidí iný svet, inú kultúru, aj keď nie vždy ostane čas a energia na hranie sa na turistov. Keď každý druhý deň letíte krížom krážom naprieč Čínou, skúšate a hráte koncerty, ste dosť vyčerpaný. Ale zážitkov mám samozrejme dosť. Napríklad, raz sme hrali v Zakázanom meste v Pekingu. Obyčajne je plné turistov, ale po našom koncerte sme tam ostali sami. Ten večer naváľalo snehu, čo nie je bežné a my sme mali jedinečnú možnosť pozrieť si tento zasnežený, krásne nasvietený a prázdny komplex palácov. Skončilo to samozrejme guľovačkou...
Aká je Čína z pohľadu hudobníka-turistu?
- Čína je obrovská, fascinujúca a plná protikladov. Všetko tam funguje odlišne ako v Európe a chvíľu trvá, kým si na to človek zvykne. Treba byť otvorený a prispôsobivý. Tak to je aj s kuchyňou. Nie všetci radi experimentujú s jedlom, ale ak tam budete hľadať európske chute, tak zostanete sklamaní a hladní. Podľa mňa je čínska kuchyňa fantastická. Výrazne sa mení od regiónu k regiónu a je veľmi pestrá. Jedno je ale isté, tá „čína“, ktorú kúpite v Európe, nechutí ako tá, ktorá sa podáva v Číne... Ak by som mal vybrať ešte tri veci, ktoré pri návšteve tejto krajiny nesmiete vynechať, tak sú to Terakotova armáda, Múzeum moderného umenia v Pekingu a určite sa zastavte niekde na trhu.
Okrem Číny či aj vďaka koncertovaniu v nej ste sa dostali zemepisne ešte o čosi ďalej...
- Veľa zaujímavého som zažil aj v Jakarte. Tiež je tam všetko inak ako u nás, ale úplne odlišným spôsobom ako v Číne. Nikdy nezabudnem, ako sme robili kurzy na miestnom konzervatóriu. Komunikácia so študentmi, keď neviete jazyk a nepoznáte zvyky, vie byť občas dosť komická. Našťastie, spoločnú hudobnú reč sme našli. A nesmiem zabudnúť na Karibik. Dirigent Peter Valentovič nás pozval zahrať si džezovú operu od Scota Joplina Treemonisha na ostrov Martinique. Orchester poskladal zo Slovákov, speváci - sólisti boli z Južnej Afriky a zbor bol z ostrova. Práve v tom čase však vypukol na Karibiku generálny štrajk. Nič tam nefungovalo, bola povolaná francúzska armáda, a preto sme nemohli hrať v divadle, ako bolo plánované. Nakoniec sme operu odohrali „na záhrade“ u človeka, ktorý celú túto akciu vymyslel a do veľkej miery aj financoval. A prostredie karibského vidieka libretu iba prospelo.
Keď nehráte, chodíte na koncerty? Akú hudbu uprednostňujete?
- Kedysi som chodil na všetko, na čo sa dalo. Potreboval som nasávať informácie, a to bol najlepší spôsob. Dnes si už ale vyberám. Zistil som, že ma otravuje, ak koncert nespĺňa moje kritériá. Nedokážem si užiť muziku, ktorej niečo chýba.
Robíte hudbu pre divadlo, aj komponujete. Je to na objednávku alebo z vlastnej potreby?
- Určite nie som skladateľ. To ale neznamená, že by ma nebavilo občas niečo menšie napísať. Veľmi príjemná bola spolupráca s divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove. Spolu s Ľubom Šamom sme tam spravili hudbu do hry Karola Horáka Domov z plastelíny. Takýchto príležitostí by mohlo byť aj viac. Vôbec by som sa tomu nebránil.
VIZITKA
František Výrostko ml. sa narodil roku 1980 v Martine, po ukončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium hry na kontrabas, ktoré začal roku 1999 na Konzervatóriu v Žiline, po skončení pokračoval od roku 2003 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod vedením prof. Radoslava Šašinu. Roku 2006 strávil semester v triede prof. Frana Kakarigiho v španielskej Murcii. Štúdium ukončil roku 2007 titulom Magister umenia. Absolvoval niekoľko medzinárodných interpretačných kurzov (Michaelstein – Nemecko, Brno – ČR, profesori Klaus Trumpf, Miloslav Gajdoš, Miloslav Jelínek, Petr Kořínek, Radoslav Šašina...). V súčasnosti pôsobí ako orchestrálny, komorný a sólový hráč. Spolupracuje s orchestrami: Quasars ensemble (SK), Cappella Istropolitana (SK), Ostravská banda (CZ), Melos Ethos Ensemble (SK), Orquestra do Norte (PT), Camerata Europeana (D). Jeho hudobný záber je široký. Okrem štandardného repertoáru sa venuje súčasnej vážnej hudbe a džezu. Je autorom hudby k niekoľkým divadelným predstaveniam.
Autor: V.Kunovská
