Lipa.
Ste promotérom popredného európskeho festivalu Bratislavské džezové dni. Napĺňa vás táto práca?
- Áno aj – to znamená, že keby som robil iba to, tak by som nebol spokojný. Dostal som sa k tomu cez muziku. Najprv som mal rád hudbu ako poslucháč, potom som začal hrať. Neskôr som začal rozmýšľať nad tým, ako by sa dal vytvoriť väčší priestor pre hudbu, aby muzikanti mali šancu si zahrať, aby sme videli, konfrontovali, ako hrajú muzikanti v iných krajinách. Vysvitlo, že je dobré počúvať, študovať hudbu, ale vidieť niekoho hrať naživo je pre ľudí, ktorí sa zaoberajú hudbou, najviac. Tak som začal organizovať festival, lebo sa mi to páčilo a myslím si, že vystúpenia muzikantov sú osožné pre každého. Robím to už tridsaťsedem rokov.
Študovali ste architektúru, máte za sebou redaktorské roky, neskôr ste postgraduálne študovali žurnalistiku. Prečo ste sa prestali venovať týmto povolaniam?
- Ja som tieto zamestnania nikdy nevykonával (smiech). Len som to študoval, hoci je pravda, že som robil v rozhlase redaktora pre vedu a techniku, kde sa vyžadovalo technické, nie humánne vzdelanie. Časom som zistil, že je šanca postgraduálne si doplniť vzdelanie, vedieť niečo viac o žurnalistike. Zároveň som sa takto vyhol vzdelaniu „vumlu“. Starší vedia, že išlo o Večernú univerzitu marxizmu a leninizmu. Naučil som sa osožné veci, ktoré využívam ešte aj teraz.
Prečo ste skončili práve pri hudbe?
- Láska k hudbe prerástla v aktívne muzicírovanie. Bolo to také mocné, že som v jednej chvíli odišiel z rozhlasu, zo všetkých zamestnaní, prešiel som na voľnú nohu a vtedy som sa začal venovať hudbe naplno. Jednoducho to človeka zavolá a ja som sa nechal zavolať, oddal som sa tomu na celý život.
V Martine ste vystupovali spolu s Milanom Lasicom – Lipa spieva Lasicu. Ako vznikla táto spolupráca?
- Milan je vynikajúci textár – to som odhalil pred 30 rokmi. Dovtedy som spieval len po anglicky a keď vysvitlo, že píše texty na piesne, ktoré som ja dobre poznal a spieval po anglicky, začal som spievať jeho texty. Potom som dostal prvýkrát šancu nahrávať a tak som ho vyzval, či by sme nezačali spolu autorsky spolupracovať. Dal mi ďalšie texty a odvtedy to začalo. Spolupráca je intenzívna, aj keď každý robí niečo iné. Celé to vyústilo do projektu Lipa spieva Lasicu, dostal som od Milana pätnásť textov a nahrali sme to. Táto platňa bola asi moja najúspešnejšia, doteraz s ňou pracujem. Teraz mám doma na stole ďalších štrnásť Milanových textov, ktoré by mali v budúcnosti vyjsť ako Lipa spieva Lasicu II.
Festival Dotyky a Spojenia je predovšetkým festival divadiel. Vy ste tiež hrávali v amatérskom divadle. Nemáte chuť sa vrátiť na pódium ako herec?
- Občas áno, aj teraz nedávno ma volali do muzikálu. Prečo nie? Rád sa vrátim, beriem to ako výzvu. V divadlách som obyčajne hrával rolu speváka. Keď je poruke dobrý režisér, ktorý je v divadle veľmi dôležitý, tak sa s ním dobre spolupracuje a on vie zariadiť, aby na mne nebolo veľmi vidno, že nie som až taký dobrý herec. Som rád, keď režisér využíva to, že lepšie spievam ako hrám.
Máte bohaté skúsenosti z hudobnej oblasti. Páčia sa vám súčasné slovenské kapely?
- Áno. Máme mnoho zaujímavých muzikantov, ktorí robia celkom dobrú populárnu hudbu. Vedia osloviť širokú paletu poslucháčov, čo sa mi a tom najviac páči. Čo sa týka pesničiek, tak najreprezentatívnejšia skupina je pre mňa IMT Smile. Samozrejme sú aj ďalší ako No Name, Zuzka Smatanová...
Myslíte si, že džez potlačí komercia?
- Nepovedal by som, že ho komercia potláča. Džez bola vždy hudba pre trošku náročnejšie publikum. Nikde na svete, ani v Amerike, džez nesúperí s ničím. Džez má tiež mnoho všelijakých žánrov, tvarov či individuálnych prejavov. Jeden oslovuje širšie, druhý početne menšie publikum. Je to taký bežný vzťah, ktorý funguje už viac ako sto rokov. Začalo to určite bluesom, spirituálmi, pracovnými piesňami. Potom sa z toho vyvinula tanečná hudba. Niektorí muzikanti prešli na komerciu, oslovovali poslucháčov niečím jednoduchším, no a niektorí ostali pri náročnejšom prejave. Až potom vznikol moderný džez, ktorý je náročnou hudobnou forma a tá si vyžaduje už náročného poslucháča. Čiže nenazval by som to utláčaním, skôr symbiózou.
Získali ste množstvo ocenení. Ktoré z nich si najviac ceníte?
- Každé je dobré, je s ním spojená publicita. Vo svete je ktorékoľvek ocenenie známkou toho, že človek, ktorý ho dostal, robí svoju prácu dobre. Je príjemné získať cenu od ľudí, ktorí sa v hudbe vyznajú, sú profesionáli. To na rozdiel od ankiet, ktoré uprednostnia aj nehudobné prvky ako vzhľad, sympatie či popularitu.
Každý rok organizuje slovenská džezová spoločnosť spolu s Konzervatóriom BA džezovú dielňu pre nádejných džezmenov. Prečo?
- My sme hneď po revolúcií začali robiť niečo, čo by aspoň trošku nahradilo fakt, že na Slovensku sa džez a ani populárna hudba nedá študovať. Neskôr sa niečo podarilo na bratislavskom a žilinskom konzervatóriu, v základných umeleckých školách – tam sa snažia pripravovať ľudí aj s ohľadom na tento hudobný žáner. Preto si myslím, že je osožné džezové dielne organizovať. Máme vždy okolo 30-50 frekventantov, ktorí sa chcú niečo naučiť, chcú vedieť, kde hľadať materiály na štúdium džezu a chcú sa zlepšovať. Vo svete je štúdiu džezu prepracované. Na Slovensku sa túto absenciu snažíme vynahradiť aspoň raz do roka. Viem, že to nie je veľa, ale potom v decembri sa robí súťaž Nové tváre slovenského džezu, kde sa práve títo frekventanti ukážu so svojimi kapelami a my máme šancu hodnotiť, ako sa naučili hrať.
Aký je záujem o džez medzi mladými ľuďmi? Alebo je to skôr žáner vyzretých poslucháčov?
- Vôbec si to nemyslím. Naopak - je to veľký boom mladých ľudí. Teraz nedávno som bol na európskom festivale v Nemecku, videl som tam asi 80 úplne nových mladých muzikantov, ktorí predvádzali, čo hrajú. Samozrejme, dozrievanie v džeze trvá dlhšie. Ale džez je určite pre všetkých bez rozdielu veku, je pre tých, ktorých to baví.
Čo chystáte v najbližšom období?
- Do konca roka sa chystám vydať platňu, budú tam pesničky slovenské, aj anglické spievané, väčšinou z vlastnej autorskej dielne. Zároveň pracujem na tom Lasicovi a okrem toho budem koncertovať všade, kde sa dá, doma i v zahraničí – pripravujem sa na zájazdy do Maďarska, Nemecka, Poľska. Snažím sa zložiť medzinárodnú skupinu, ktorá by sa volala EU 4. Štyria muzikanti, každý z inej európskej krajiny a chceme dať dokopy program, s ktorým by sme mali mať prvé koncerty na Slovensku začiatkom októbra. Jednoducho idem z projektu do projektu a okrem toho mám svoju kapelu, s ktorou stále hrám.
A na záver – každý rok sú maturity. Páčili sa vám aj tohtoročné maturantky?
- Ja mám dokonca jednu doma, moja dcéra maturovala tento rok z jedného predmetu, keďže chodí na bilingválne gymnázium. Maturantky sa mi vždy páčia. Slovo „vždy“ je dôležité v tejto pesničke.
Vizitka
Peter Lipa sa narodil 30. mája 1943 v Prešove. Bol spoluzakladateľom skupiny Blues Five, neskôr hrával s Orchestrom Gustáva Offermana, kapelou Revival Jazz Band. V súčasnosti hráva s vlastnou sprievodnou kapelou Peter Lipa Band. Získal Cenu prezidenta republiky, od roku 1998 je držiteľom Krištáľového krídla za hudbu.
Autor: Lucia Osvaldová
