oročia. Jozefa Škultétyho diváci uvidia v podaní Martina Šalachu a Michala Gazdíka, resp. Viliama Hriadela, Svetozára Hurbana Vajanského hrajú Marek Geišberg a Ján Kožuch, ako Pavol Országh Hviezdoslav sa predstaví Dano Heriban a Martin Horňák.
S režisérom KAMILOM ŽIŠKOM pátrame v rozhovore po tom, ako autor objavuje tému o osobnostiach národnej kultúrnej histórie s blízkym vzťahom k Martinu.
Vďaka vám má Slovenské komorné divadlo v krátkom čase v repertoári dve autorské inscenácie, ktoré ste pripravili pre martinské javisko. Vaša autorsko-režisérska cesta vedie od prvotnej inšpirácie literárnou históriou až „k hotovej“ inscenácii. Ako to funguje u vás?
- Vždy sa mi najprv dostala do ruky nejaká kniha, z ktorej prišiel impulz. V prípade Šepkania... to bola kniha Hany Gregorovej Ženy, ktorú mi posunula Zuzka Palenčiková a v prípade ďalšej inscenácie Čím tichší tón, tým lepšie (premiéra 10. júna 2011) to bola dokumentárna monografia Michala Kocáka Jozef Škultéty, ktorú mi zase v martinskom antikvariáte Mädokýš ponúkol Janko Cíger. Tento prvý impulz nás potom vedie ďalej.
Tak ako v inscenácii o ženskej spisovateľskej štvorici Gregorová – Podjavorinská - Šoltésová – Vansová aj v hre o mužoch so vzťahom k Martinu - Škultéty, Vajanský, Hviezdoslav - ste pracovali s dokumentárnym materiálom. Vznikal tak text aj jeho javisková podoba. Čo režiséra láka na takejto náročnej pracovnej metóde?
- Najsilnejšie na týchto materiáloch je, že sa dotýkate živého slova, konkrétnych životných osudov. Odhaľuje sa vám pred očami skutočná história a nie len nejaké fakty bez kontextu. V korešpondencii je cítiť živý tep pisateľa. Jeho potreba podeliť sa so svojimi túžbami, smútkami a vnútorným svetom. Samozrejme, je potrebné, aby na druhej strane cítil k adresátovi dôveru.
Pri práci ste mali po svojom boku ako spoluautorky dramaturgičky martinského divadla Zuzku Palenčikovú a Moniku Michnovú, a aj podobný tvorivý tím (hudba, pohyb – Vlk, Vlčeková...). Do akej miery je pri autorskom divadle dôležitý tvorivý tím spolupracujúcich kolegov?
- Všetko sú to ľudia, ktorí zo svojej perspektívy „nasvietia“ tému, ktorá začne byť plastickejšia. Akoby sme boli všetci v kruhu a v strede je tajomný svet a my sa naň pozeráme z rôznych pozícii. Stále má iné kontúry, no stále je ten istý. Zisťujem, že som typ režiséra, ktorý tvorí v dialógu, samému mi to akosi nejde. A všetci, ktorých ste spomínali, sú otvorení takémuto rozhovoru.
Po „ženskej“ inscenácii A budeme si šepkať ste aj „mužskú“ nazvali podobne „opisne“ či ak chcete literárne - Čím tichší tón, tým lepšie. Je v tom istý autorský zámer?
- Obidve inscenácie sú viac-menej meditatívne. A meditácia sa bez ticha neudeje. Ticho je možno základný predpoklad, aby slovo mohlo zaznieť zreteľne.
Inscenácia A budeme si šepkať si našla svojich vďačných divákov v martinskom obecenstve a získala priaznivú odozvu aj u odbornej kritiky. Tohto leta navyše „vycestovala“ na MittelFest do talianskeho Cividale. Očakávate ako autor a režisér oboch hier podobné prijatie Čím tichšieho tónu..., a to tak u obecenstvako aj odborníkov?
- Dúfam, že Tichší tón sa ešte viac usadí, možno aj niečo zmeníme. Je to typ predstavenia, ktoré má šancu pomaly zrieť. Bol to veľmi náročný projekt. Archaický, ale krásny text, práve tou snahou komunikovať svoje drobné i veľké bolesti. Dráma poschovávaná v záhyboch slov. Herci mi veľmi pomohli. Ešte porozmýšľame, ako pomôcť hre na ceste k divákovi.
Chystáte sa študovať podnetné martinské archívy aj naďalej? Oslovila vás pri štúdiu materiálov nová téma, vhodná na javiskové spracovanie v martinskom divadle?
- Určite. Niečo tuším, ale teraz sa musím venovať Starému divadlu Nitra, kde som nastúpil ako interný člen. V každom prípade, isté skúsenosti sme pri obidvoch projektoch nadobudli a hádam sa nám ich pri treťom projekte podarí zužitkovať. A som rád, že som postupne spoznal martinský súbor.
Kamil Žiška (1978)
absolvoval divadelnú réžiu a dramaturgiu u prof. Vajdičku na VŠMU v Bratislave. Už jeho absolventské predstavenie (Veľkolepý paroháč) bolo nominované na divadelné ocenenie Dosky v kategórii Objav sezóny. Ako režisér, dramaturg, skladateľ, textár či autor spolupracuje s mnohými slovenskými divadlami. S Jakubom Nvotom založil Túlavé divadlo, do ktorého píšu kabaretné texty a piesne (Piano revue inšpirované hrami V&W, Kabaret neprebudených...). Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina získalo dve nominácie na Dosky 2007 (najlepšia hudba a objav sezóny) a tanečná Inscenácia Canto Hondo (hlboká pieseň o nej...) získala ocenenie Dosky o rok neskôr (najlepšia inscenácia, réžia a hudba). Tieto inscenácie mohli vidieť aj martinskí diváci na festivale Dotyky a spojenia. Talentovaný režisér Kamil Žiška sa do Slovenského komorného divadla v Martine vracia, toho roku do tretice. Roku 2005 u nás režíroval rozprávku Cisárove nové šaty, v sezóne 2009/2010 uviedlo divadlo v jeho réžii autorskú hru A budeme si šepkať. Kamil Žiška so Zuzanou Palenčikovou získali ako spoluautori za koncept inscenácie Dosku za objav sezóny. Do tretice viedol v martinskom Štúdiu režijne tím pri vzniku inscenácie aj minulú sezónu.
Autor: V.Kunovská
