ine je doma, tu hral, tu vychovával deti, má tu rodinu. Prišiel aj na galavečer Osobnosti – tu sme začínali.
Hrávate so skupinou UMK. Ako ste sa dali dokopy a čo znamená tento tajomný názov?
- Tajomný názov je v podstate veľmi jednoduchý – Umbík má kapelu. Je to náš zvukár, ktorý má kapelu (smiech). No a ako sme sa dali dokopy? Jedným z kapely je môj syn, Martin, takže som ho vlastne splodil. On má svojich kamarátov, ktorí k nám chodili na drevenicu. Sedávali sme okolo ohňa, hrávali sme si dlhých tridsať rokov, potom sme začali koncertovať.
Nedávno vyšla vaša kniha s CD Piate ročné obdobie. Kedy a kde to celé vzniklo?
- Napísal som to na Novej Bošáci, kde mám chalupu a Martin to v priebehu roka zhudobnil. Potom sme to zhruba rok nahrávali a dávali postupne dokopy. Vydavateľa sme našli na sociálnej sieti a celé to tak dobre klaplo a zapadlo do seba. Myslím si, že vznikla celkom pekná knižka, ktorá sa aj predáva, takže je tu nádej, že ľudia potrebujú aj niečo iné ako je komercia. Nechám sa prekvapiť.
Budete teda pokračovať v takýchto projektoch?
- Keď bude spoločenská objednávka (smiech).
Kedy ste sa rozhodli stať hercom?
- Ja sa rozhodujem po celý svoj život, že by som sa chcel stať hercom a doteraz sa mi to nepodarilo.
Ja som vás videla hrať a musím povedať, že sa to podarilo..
- Áno? ( smiech) Povolanie herec je veľmi zložité, je spojené so spoločenskou klímou a aj s potrebou spoločnosti, či vôbec takého človeka ako je herec potrebuje. Herec je rezonátor politických a pocitových udalostí spoločnosti. Keď spoločnosť nemá záujem o pocitové rezonátorstvo, tak potom ostáva hercovi fungovať vo víre komerčných vecí ako sú seriály, filmy a aj divadlá, ktoré mnohokrát nestoja za nič. Niekedy sa z času na čas podarí niečo zahrať, vždy je to však iba otázka náhody.
Objavili ste sa v seriáli Rádio či Kriminálka Staré mesto. Nechystáte sa opäť hrať v nejakom seriáli?
- Nie nechystám.
Rovnako ako Váš syn Marek nemáte rád seriály?
- Nie, nemám rád seriály. ( smiech) Bohužiaľ, je to jediná vec, po ktorej spoločnosť prahne a za ktorú je ochotná zaplatiť. Takže, či máte rád alebo nemáte rád, musíte robiť to, čím sa dokážete uživiť. A potom podľahnete mylnej fantazmagórií, ktorá sa volá ambicióznosť. Ambicióznosť je to, keď nerobíte to, čo chcete, ale to, čo chcú iní. A to už nie je herectvo.
Vaši synovia pokračujú vo vašich šľapajach - Marek ako herec, Martin ako hudobník. Ste tomu rád? Nechceli by ste mať doma napr. právnika alebo doktora?
- No doktor by sa pomaly už aj hodil. Právnik možno tiež – nejaké kauzičky by som vedel otvoriť. (smiech)
Stvárnili ste postavu Dona v dodnes spomínanej inscenácii z martinskej divadelnej ponuky Motýľom nik nerozkáže. Podľa ohlasov to bola výnimočná inscenácia. Ako si spomínate na toto predstavenie?
- Veľmi dobre si naň spomínam. Hádam vo všetkých encyklopédiách, ktoré vyšli tu, na Slovensku, túto hru spomínajú. Vznikla v Martine, neskôr som ju hral aj v Nitre. Vlastne som hral postavu Dona v jednom kuse pätnásť rokov, za ten čas som v tejto inscenácii vystriedal štyri divadelné partnerky. Keď sa to tak vezme, tak je to najdôležitejšia hra, ktorú som spravil v živote.
Pôsobili ste v martinskom divadle. Ako si spomínate na toto obdobie?
- Veľmi si nespomínam. Zážitkov je veľa, len si ich nepamätám(smiech). Bolo to dosť búrlivé obdobie, žil som vtedy veľmi rýchlo. Veľa príhod poznám iba z počutia, keď mi to rozprávajú iní. Nemám mozog na to, aby som si to pamätal, všetko zabudnem. Vždy ma prekvapí, kto všetko pri tom bol. Čo sa týka divadla, bolo to veľmi plodné obdobie. V Martine som hral štyri roky, najplodnejšie štyri roky v mojom živote.
Čo plánujete v najbližšom období?
- Ja neplánujem, to oni ( vedenie divadla – pozn. autora) so mnou plánujú. V divadle je to tak, že sa objavíte na javisku s niekým, koho ani nepoznáte a musíte to odohrať, lebo ste tam zamestnaný, zmluva vás zaväzuje. Teraz v SND na Malej scéne skúšam hru Je úžasná. Premiéru bude mať v septembri.
Ste hudobník, herec, spisovateľ... Nerozmýšľali ste aj nad kariérou režiséra?
- My sme tu v Martine spolu s Maťom Landlom aj režírovali Kyrmezerovu komédiu o Bohatcovi a Lazarovi, dokonca sme získali aj celoslovenskú cenu. Keby som mal znovu režírovať, tak by som chcel film, ktorý mi behá hlavou. To by som chcel niekedy spraviť.
O čom by bol?
- O samote opustených starých ľudí. Neaktuálna téma, ale veľmi potrebná v tejto neempatickej dobe.
Na hudobnej scéne sa pohybujete už niekoľko rokov, vaša hudba je originálna, každý si v nej niečo nájde. Kde beriete inšpiráciu? Akú hudbu počúva hudobník?
- Momentálne žiadnu. Najradšej počúvam ticho. Muzika, ktorú uprednostňujú rádiá, je väčšinou nepočúvateľná. Playlisty sa tvoria pre tantiemy a nie pre vkus. Všetko je to zamerané na biznis, aby kapely zarábali. Je to nepočúvateľné.
V jednom rozhovore ste povedali, že nevylučujete ani sťahovanie do San Diega, kde býva váš brat. Ako to vidíte teraz?
- Mám 58 rokov a nestihol som si tam zaplatiť sociálne poistenie, takže to vidím bledo (smiech). Zostanem na Slovensku pri penzii asi 550 €.
Keď sme už pri vašom bratovi, aké je to hrať po boku sestry, Jany Oľhovej? Je to taká rodinná pohodička?
- Nie, nemyslím si, že je to pohodička. Ona je náročná herečka. Vždy je to o práci. Rodinné veci sa nedajú preniesť do práce. Text si vždy od herca vyžaduje niečo iné ako sú rodinné vzťahy.
Profil :
Marián Geišberg je známy slovenský herec, pesničkár. Vyštudoval herectvo na VŠMU, pôsobil v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, v Divadle SNP v Martine či v Trnavskom divadle . Od roku 1992 je členom SND v Bratislave. Účinkoval vo viacerých filmoch, napr. Úsmev diabla, Muzika, je populárnym glosátorom v televíznej relácií Sedem. V roku 2000 Získal Cenu Jozefa Kronera za najpozoruhodnejší výkon - za originálne stvárnenie postavy Benedicta v hre Na konci hry.
Autor: Lucia Osvaldová
