.
MARTIN. Na turistiku zásadne nechodieva počas hlavnej letnej sezóny, ale mimo nej. „Vyhýbam sa turistom, pretože inak by som nestretol žiadnu zver,“ argumentuje Martinčan. Lásku k prírode a zvieratám si pestuje už od malička, fotografovať začal asi pred piatimi rokmi. Sám seba považuje za amatérskeho fotografa, aj keď jeho fotografie hovoria o niečom inom. Zisťovali sme, ako vznikajú.
Kamzíky vo Veľkej Fatre. FOTO: ARCHÍV IB
Zamaskuje sa sieťou
Príprava na fotenie je doslova hotová veda. „Deň predtým, ako sa chystám fotiť, si idem na miesto urobiť kryt. Máloktoré zábery sa dajú robiť za bieleho dňa. Už o štvrtej ráno som niekde zalezený, zamaskovaný sieťou. Vyliezam až okolo 11. hodiny,“ prezrádza fotograf.
„Dopredu však musím mať zistený smer vetra, pretože ak by ma zver zacítila, ušla by a z fotiek by nebolo nič,“ vysvetľuje. Na výlety chodieva väčšinou sám. „Mám 19-ročného syna, ktorého som párkrát zobral so sebou, ale na to treba mať trpezlivosť a myslím, že jeho veľmi nebavilo vyčkávať na tie zvery,“ skonštatoval.
V zbierke má kamzíky i srnky
V Turci chodieva na osvedčené miesta. Na lúkach sa zvyknú pásť srnky, na Tlstej a Ostrej zase pozoruje kamzíky.
„Kamzíky sa vyskytujú v regióne Veľkej Fatry na Tlstej a Ostrej, tam kde je vápenec. Môže ich tam byť, podľa môjho odhadu, aj 50 - 60 kusov. Držia sa v menších čriedach. Najlepšie sa fotia počas ruje, keď samce naháňajú samičky. Vtedy strácajú plachosť. Teraz je najlepšia sezóna, približne od polovičky júla do polovičky augusta je srnčia ruja, od septembra začína jelenia ruja a od novembra zase kamzíčia ruja,“ teší sa fotograf.
Občas zažije aj adrenalín
Fotiť srnky tiež nie je jednoduché. „Keď sa splašia, už nestihnete urobiť ani jeden záber. V momente sú preč,“ tvrdí. V albume má však aj diviačicu s mladými. „Išiel som fotiť srnky a zrazu som zbadal diviačicu s dvomi mladými. Bál som sa, že keď ma zbadajú, začnú útočiť. Tak som dal o sebe vedieť. Spravila výhražný útok, ale vzápätí sa otočila naspäť,“ opisuje horúcu chvíľu.
S najväčším predátorom v našich horách - medveďom, sa zatiaľ cielene nestretáva. Pri pobyte v prírode sa mu však už stalo, že zbadal aj jeho. „V Konskom dole medzi Tlstou a Ostrou som videl na prelome apríla a mája medvedicu a tri malé. Pozoroval som ich ďalekohľadom zo 150 – 200 metrovej vzdialenosti, bližšie som sa však neodvážil prísť k nim. S mackami sa nekamarátim,“ dodal s rešpektom.
Pomýlili si ho s mŕtvolou
Počas päťročného obdobia sa mu stali aj úsmevné príhody. „Raz som fotil poležiačky pekný hríb. Práve išli okolo dvaja hubári a tých len tak myklo, že som nejaká mŕtvola, tak sme sa zasmiali,“ hovorí. Hubári si potom odniesli aj unikátny hríb.
Milá príhoda sa mu stala aj na Bystričke, kde išiel fotiť na lúku pasúcu sa zver. „Pripravil som sa, zabarikádoval som sa, ubiehali hodiny a zvery nikde. Inokedy tam pobehujú zvieratá, no vtedy nič. Začal som teda vyliezať a zrazu som zaregistroval, niečo veľké tmavé na mňa skočilo. Vystrašil som, že je to medveď,“ opisuje moment prekvapenia. „Našťastie, bol to slovenský kopov, zrejme ušiel poľovníkovi. Zrejme si to tam označkoval a preto tam žiadna zver neprišla. Pes sa so mnou vybral až na Stráne, tu som ho zaviedol na lesný úrad, či ho náhodou nespoznajú lesníci a spoznali. Volali ho Cyro, vraj uteká pánovi,“ dokončil príbeh.
Tu nájdete viac fotografií z archívu fotografa Igora Bruka.
