dla v Martine.
Vaše letné životné jubileum vás asi mimoriadne nezaskočilo. Veď v generácii vašich martinských hereckých kolegov patrí osemdesiatka k dobrému tónu a prirodzenému veku. Alebo to vnímate inak? Ako vidíte svoj vek v toku rokov?
- Uplynulo šesťdesiat rokov, ako som prišla do divadla v Martine. K tomu môžem iba dodať Senecovu múdrosť, že čas je pôžička, ktorú ani vďačný prijímateľ nemôže vrátiť. S týmto poznaním sa pozerám na svoju divadelnú cestu na martinskom javisku. Do mojej prvej úlohy si ma vybral môj milý dlhoročný herecký kolega Emilko Horváth, odvtedy mnou nenazvaný inak ako Horvatinko. Chystal réžiu rozprávky o koze, vlkovi a siedmich kozliatkach. Hneď ako ma po príchode do divadla uvidel, povedal: Ty budeš hrať v mojej rozprávke postavu najmladšieho kozliatka Murka. A toto meno sa mi stalo osudným. Odvtedy ma nikto z mojich kolegov a kolegýň inak nenazve – ani v civile! Aj mladí herci, ktorí už o pôvode Murka nevedia nič, si myslia, že sa tak naozaj volám... Táto milá postava kozliatka bola teda na začiatku mojej hereckej dráhy v martinskom divadle. Na záver kariéry som si v životopisnej inscenácii Cesta životom zahrala postavu prvej Guzyho ženy. Bola to úloha bez textu a na vozíčku. A tak sa časovým oblúkom desiatok rokov na martinskom javisku vraciam k múdrej myšlienke filozofa Senecu. Aj pre mňa je čas tou pôžičkou, ktorú nemôžem vrátiť, nedá sa!
Znovuotvorenie divadelnej scény v Národnom dome sa nezaobišlo ani bez hercov - osemdesiatnikov. Už to síce bolo s oným a. h. za menom, no v slávnostnom otváracom predstavení Cesta životom ste hrali tiež. V takmer tridsaťčlenom obsadení, čo bolo aj symbolické stretnute hereckých generácií, vás zo „starej“ gardy účinkovala šťastná sedmička. Aké to boli pocity opäť stáť na celoživotnej scéne?
- Určite som bola veľmi vďačná za túto hereckú príležitosť, hoci sme ju dostali už na dôchodku. Netrpezlivo sme očakávali, či sa otvorenia „starého“ javiska dožijeme. Inscenáciou Cesta životom, o životných osudoch Ladislava Nádašiho Jégé v réžii Rasťa Balleka sa konečne po desaťročí rekonštrukcie náš milovaný Národný dom otváral. Potešilo ma, že som tiež bola medzi tými, ktorých divadlo obsadilo. Bolo to veľmi príjemné, môcť si opäť zahrať na doskách, ktoré znamenajú doslova celý náš krásny, divadelný svet, podstatnú časť môjho života.
Akáže by to bola herečka - jubilantka, ak by neprezradila, ktoré svoje postavy považuje za tie naj?
- Za toľko rokov v divadle a z takého množstva odohraných postáv ani neviem hneď zostaviť rebríček. Hrala som rada všetky svoje postavy, bez rozdielu či boli malé alebo väčšie, v mladosti alebo už na vrchole hereckej kariéry, s rovnakým potešením. Z prvej vody sa určite vynoria inscenácie tak z nedávnych, ako aj starších čias. Taký bol pre mňa Prameň svätcov v réžii Matúša Oľhu, kde som hrala slepú spolu s Miškom Gazdíkom a Luckou Jaškovou, či oceňovaná a úspešná inscenácia Skon Paľa Ročka s tým istým režisérom, ibaže o pár sezón skôr. Krásna práca a úžasné divadlo bola inscenácia Život človeka ruského autora Leonida Andrejeva. Živá spomienka spôsobuje zimomriavky ešte aj po mnohých rokoch od nezabudnuteľnej spolupráce s hosťujúcim režisérom Jožkom Bednárikom. Rada som tiež robila v Shekespearovom Coriolanovi, za ktorý sme s kolegami dostali ako „ľud“ ocenenie za kolektívny herecký výkon. To sa nám ako kolektívu podarilo aj o čosi skôr, v Ročkovi. V pamäti je tiež celkom nezabudnuteľná inscenácia Ľudožrútka, kde som mala závažný výstup. Po príchode vtedy mladého, talentovaného režiséra Romana Poláka do nášho divadla rezonovala z martinského javiska práve táto hra bulharského dramatika Radoeva. A to na tie časy (1984) tak silno a odvážne, že riaditeľ divadla Ivan Petrovický mi zakaždým, keď sme ju hrali, hovoril: zavrú ťa, zavrú nás, zavrú divadlo... Mala som tam dlhý monológ proti režimu, otvorene kritizujúci súčasnú spoločnosť. Ľudožrútku sme s veľkým ohlasom hrali v Prahe aj Bratislave, tam bola tabu a zakázaná. Veľmi sa čudovali, že sme s takouto hrou prišli práve my „z malého mesta“. Na jednom pražskom predstavení sedel aj Dubček, no nezakázali nás... Z mnohých inscenácií s vynikajúcim režisérom Ľubom Vajdičkom si spomínam na Čaj u pána senátora, ale v pamäti sa objavuje tiež príjemná úsmevná česká hra Švanda Dudák či Čechovova jednoaktovka Medveď, v ktorej som si zahrala so skvelými hereckými kolegami Tonkom Šulíkom a Štefanom Mišovicom...
Krátko po vašom nástupe do komorného divadla sa štatút martinského divadla zmenil na Armádne divadlo. K týmto zájazdovým časom do kasární, medzi vojakov sa viaže jedna vaša milá a úsmevná príhoda. Prihodila sa vám ako dvadsaťsedemročnej herečke...
- No áno. Ako mladá som často hrávala postavy aj oveľa staršie, ako bol môj fyzický vek. Náš pán maskér Čuba mal často čo robiť, aby prekryl moju mladosť. Tak bolo aj s mojou postavou v Škriatkovi. V jednej posádke prišiel za nami pred predstavením mladý vojačik - výtvarník a požiadal nás, či by nás mohol zvečniť v portrétoch. Dovolili sme mu to, ja už „prerobená na starenu“. Po predstavení prišiel vojačik porozdávať svoje obrázky, no ku mne – už odmaskovanej – sa akosi nehlásil. A tak som sa mu pripomenula. Pozrel sa na mňa a povedal: Ale vás som ja neskicoval! Keď som mu na papieri ukázala svoju „zamaskovanú podobu“, nechcel veriť, že tá starena stojí pred ním ako mladá, pohľadná žena. Podobne sa mi podarilo „okabátiť“ aj kolegu herca Štefana Kvietika... Aj také je herecké povolanie a to tiež patrilo k môjmu javiskovému kumštu. Bola som rada, že nie som zaškatuľkovaná a okrem zamaskovaných „starien“ som si zahrala v mladosti aj dosť postáv naiviek.
Za roky účinkovania na martinskom javisku ste spolupracovali s plejádou skvelých, výnimočných režisérov a hrali ste s mnohými talentovanými hercami. Ktorí sú tí dôležití, na ktorých nezabúdate...
- Opäť neuvediem presný a spravodlivý výpočet. Môžem sa len úprimne vyznať, že som milovala všetkých svojich hereckých kolegov na javisku, bez výnimky. Mali sme spolu dobré vzťahy, v martinskom divadle vládla vždy žičlivá, tvorivá atmosféra. Mala som veľké šťastie na mnoho významných osobností režisérov. Veľmi rada som s nimi spolupracovala. Bolo mi sympatické, že som častokrát mohla s voľnosťou a dôverou od režiséra vytvárať postavu po svojom. Dobrým režisérom vďačím tiež za svoje individuálne herecké ocenenia. Tie som dostala za úlohy v inscenáciách Ľudožrútka, Svätý a hriešny a Prameň svätcov. Celkom na začiatku je osobnosť, na ktorú spomínam s láskou a úctou - riaditeľ Ivan Thurzo, ktorý ma prijímal do martinského divadla.
Keď po štvrťstoročí prišiel z Bratislavy do Martina hosťovať významný režisér Ľubo Vajdička, zrodilo sa výnimočné predstavenie. S piatimi seniorkami s chuťou naštudoval pôvabnú tragikomédiu zo života skôr narodených - úspešnú a populárnu inscenáciu Najstaršie remeslo. S tým predstavením ste ako protagonistky na dôchodku zažili obnovenú zašlú hereckú slávu. Na túto hru všetky rady spomínate, spolu s vďačnými divákmi, aké zážitky vás viažu k Najstaršiemu remeslu?
- Považujem to pre seba a kolegyne za veľké šťastie, že divadlo zaradilo túto hru do repertoáru, pozvalo do nej hosťovať dôchodkyne a že režírovať s nami ju prišiel kamarát, ktorého sme si vždy vážili. Ľubo nás všetky dokonale poznal - ako herečky aj v súkromí, a preto obsadil postavy presne typovo. Najstaršie remeslo má určite osobité miesto v histórii našich hereckých úloh aj výkonov. Rady sme hru s naším milovaným režisérom skúšali a rovnako s láskou sme hrali všetky predstavenia. Tešilo nás, že naše Najstaršie remeslo malo úspech u domáceho martinského obecenstva, ale vrelo nás prijali a zožali sme úspech tiež na zájazdoch v Čechách či v Bratislave.
Autor: V.Kunovská
