Eva Večerová: Otec chcel mať zo mňa učiteľku, ja som chcela byť mičurinom

Po akom dlhom čase ste stáli opäť na doskách martinského divadla?

- V Martine som nebola tuším polroka. Keď som pracovala ešte v divadle v Košiciach, tak sme sem veľmi často chodili hrávať. Ale už aj počas štúdia na VŠMU som hrávala v martinskom divadle a preto aj toto mesto veľmi rada navštevujem.

Na tohtoročnom festivale Dotyky a spojenia ste účinkovali v hre pre deti. Čo pre vás znamená vystupovanie pred detským publikom?

- Pre deti robím veľmi rada. Možno je to aj preto, že vlastné deti nemám. V prvom ročníku na vysokej škole mi povedal profesor Huba, aby som s hraním ešte počkala. On mal rád také pekné zrelé devy a ja som bola taký drobček. Profesor Havlík si však potom zobral moje papiere a povedal mi, aby som išla do Prahy robiť bábkarinu a tam ma zobrali. Čiže je mi blízke a tak krásne robiť pre deti. Odovzdať sa dieťaťu a cítiť, že dieťa vás príjme, tak to je potom to pravé orechové.

Myslíte si, že dnešné deti majú dostatočný kontakt s kultúrou?

- Divadlo treba naučiť deti prijímať odmalička. Keď ich to nenaučíme, tak divadlo ťažšie príjmu v dospelosti. Keď som navštevovala základnú školu, tak vtedy sme každý mesiac chodili do divadla. Bola to samozrejmosť. Je mi ľúto, že teraz sa s deťmi do divadla chodí podstatne menej. Spoločne sme sa tak učili etike, kultúrnosti, morálke. Teraz to veľmi chýba a to je škoda.

Okrem hrania v divadle ste sa rozhodli ešte raz si sadnúť do školských lavíc na vysokej škole. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu? Chýbalo vám v divadle niečo?

- Sme tak krátko na tomto svete, že treba využiť každú minútu, aby sme sa len tak zbytočne nepovaľovali. Vždy som túžila byť raz aj mičurinom. Milujem prírodu, chcela som tvoriť záhrady. Keďže pracujem v Nitre, využila som možnosť, že tu máme univerzitu. V divadle sme takmer stále v tme, v umelom prostredí. Ja milujem prírodu a preto som si na poľnohospodárskej fakulte spravila okresné záhradníctvo. Po troch rokoch štúdia som si to aj odpromovala a bolo to nádherné.

Ako ste zvládali štúdium?

- Je to náročnejšie a ľudia musia mať vybraný obor radi, lebo len tak môžu rozvíjať vedomosti o ňom. Tento odbor otvárajú len každé štyri roky, aby aj výber bol adekvátny tomu, čo sa treba učiť.

Vyskúšali ste si však už aj tu druhú stránku, stali ste sa učiteľkou.

- Začala som učiť na konzervatóriu, teraz som priviedla do života prvých maturantov. Dostala som ale aj ponuku učiť na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde som teraz ročníková vedúca a tento rok mi tiež skončili prví bakalári.

Čo sa snažíte sprostredkovať svojim študentom okrem tých teoretických vedomostí?

- Oni možno aj vedia, že som prísnejšia, ale snažím sa byť presne taká istá, akí boli na nás naši profesori. Napríklad Miloš Pietor alebo profesor Zachar. Boli na nás dosť prísni, vyžadovali toho hodne. A myslím si, že to je veľmi dôležité, lebo naša profesia to vyžaduje. Hlavne treba vkladať do študenta to, čo sa im najskôr istým spôsobom nepáči. Je to pokora, harmónia medzi ľuďmi i pri nácviku. Naša práca nie je o individualite, je kolektívna. Každý z nás musí byť otvorený tomu druhému, aby mu bol na pomoci. To sa musia naučiť, lebo ochota robiť niečo pre druhých je veľmi dôležitá.

Je herectvo povolanie, ktoré sa dá naučiť, alebo sa s tým treba narodiť?

- Isté vlohy treba na to mať. Človek, ktorý chce byť hercom, musí mať fantáziu, tá je najdôležitejšia, a aj obrazotvornosť. Ak ju nemá, môže sa ju síce otrocky naučiť, ale výsledok môže divák vnímať ako pózu, prázdnotu. Herec musí mať plnú dušu, ktorú dokáže rozdať. Ako ja hovorím, postaví sa na javisko, zhasne svetlo, začnú sa rozsvecovať reflektory a vnútorne sa herec nadýchne, spraví prvý krok a je oddaný divákom.

Kedy ste zistili, že je herectvo pre vás to pravé a chcete sa ním živiť?

- Bola som veľmi živé, bláznivé dieťa a moji rodičia vedeli, že potrebujem vybiť energiu. Preto keď som mala päť rokov, stála som už na javisku a tancovala balet. V bratislavskom parku kultúry a oddychu som v tom čase vystupovala ako sólistka. Odvtedy tie dosky, ktoré znamenajú svet, sú mi veľmi blízke. Bola som v kuse na javisku, ako desaťročná som už mala premiéru v divadle P. O. Hviezdoslava. Ani som neuvažovala nad tým robiť niečo iné, všetko to bolo samozrejmosť. Bola som statočne strelená, a tak som si veľakrát počas strednej školy zbalila veci zo stola, zobrala sa a išla pozrieť na budúcich hercov, ktorí sa učili hereckú tvorbu. Sledovala som, čo robia a ako to robia, všetci ma tam už pravdaže poznali.

Ako sa postavili k tomu, že chcete byť herečkou vaši rodičia?

- Môj otec strašne chcel, aby bola zo mňa učiteľka, čo som ja vtedy úplne odmietala. Keď som začala učiť na Akadémii múzických umení, išla som mu k hrobu povedať – tato, tak tvoj sen sa naplnil, učím na vysokej škole. Nemám síce titul profesor, ale mám mojich študentov, mojich nasledovníkov.

ROZPRÁVKY Z NITRY

Ďalším divadelným zástupcom z mesta pod Zoborom, ktorý príde do Martina odohrať rozprávku pre deti, je Staré divadlo Karola Spišáka. Veršovaný príbeh Ľudmily Podjavorinskej Čin – Čin o milom, mladom a nezodpovednom vrabcovi, ktorý sa rozhodne oženiť aj napriek tomu, že svojej láske Činke nedokáže chytiť mušku či postaviť dom, uvedie divadlo v Dome odborov Strojár 28. októbra o 17. h. Hrajú Oľga Schrameková, Danica Hudáková/Ľubomíra Dušaničová a Milan Vojtela.