Čo má nové Rasťo Piško?
- Najdôležitejšou novinkou je vydanie môjho druhého románu Bohémska kolonáda, ktorý veľmi voľne nadväzuje na vlaňajší debut Hačava. A začínam písať tretie pokračovanie osudov Cyrila Krátkeho, jeho priateľov a lások, ktorým mienim celú trilógiu uzavrieť. Potom si už konečne začnem vymýšľať...
Vyšiel vám už druhý román. Zdá sa, že ste z humoru presedlali do vážnej polohy, akou písanie spoločenských románov určite je. Ako sa cítite v tejto pozícii?
- Ja sa cítim dobre, hoci pátranie po „nedávnej minulosti“ nie je vždy príjemné. Človek naráža často na spomienky, ktoré by najradšej vymazal. Ale, našťastie je to aj naopak. Spomína si aj na ľudí, ktorých mal rád a s ktorými mu bolo dobre. A vtedy sa aj do zdanlivo vážneho „spoločenského románu“ vkráda humor a pohoda. A tak by to malo byť. Lebo ako hovorí klasik: „Nič nie je také vážne, aby to nemohlo byť aspoň trochu smiešne.“
Do úvodu románu Bohémska kolonáda ste uviedli krásne indické príslovie Spievať v zbore a orať na vode vie každý. Prečo? Má pre príbeh osobitný význam?
- Dúfam, že áno. Román sa odohráva v období rokov 1989 – 1990. Jeho hrdinami sú ľudia, ktorí netúžili vyčnievať z davu a napriek tomu ich okolnosti k tomu donútili. Väčšina občanov vtedajšieho Československa vtedy poslušne „spievala v zbore“, ktorý dirigovala všemocná strana a vláda. Nebolo veľa takých, ktorí sa otvorene postavili na odpor. Z vlastných skúseností však viem, že takmer každý, s kým som sa stýkal, v tom čase prežíval svoju súkromnú revoltu a pýtal sa, či takýto život má zmysel? Ako hovorí jeden z hrdinov, ktorý emigroval do USA: „Pripomínalo to roztrúsenú sklerózu. Je to len horšie - liečiť sa to nedá, na umretie to nie je a život s tým nestojí za nič. Ale prežiť sa to dalo, a všetci, ktorí sa v tom systéme narodili, majú dokonalú schopnosť k prežívaniu...“ Dalo by sa teda povedať, že sme žili čosi, čo sa podobalo na skutočný život. Asi ako oráč, ktorý sa tvári, že usilovne tlačí na pluh, ale v skutočnosti orie vo vode.
Hrdinami Bohémskej kolonády je generácia tridsiatnikov, ktorá sa v roku 1989 ocitla na rázcestí. Vrátili ste sa teda k obdobiu výraznej spoločenskej zmeny u nás. Vy ste mali vtedy dvadsaťsedem. Ako ste vnímali toto obdobie vtedy ako mladík?
- Moje pocity som opísal v románe. Vtedajší politický systém mi dokonale liezol na nervy. Človek sa denne stretával so zákazmi, obmedzeniami a nariadeniami. Bol som obklopený nehybnosťou, nudou a tým čo Werich nazýval „blbizmus.“ A čo bolo najhoršie, mal som klaustrofobický pocit nemožnosti z toho všetkého uniknúť. Ako človek blížiaci sa k tridsiatke som si uvedomoval, že mi nenávratne uteká život, najlepšie roky, ktoré som strávil v izolácii od okolitého sveta. Bez dobrých knižiek, filmov, divadla. Bez možnosti cestovať a vidieť ako žijú ľudia inde. Nečudo, že zlosť a zatrpknutosť sme si vtedy vybíjali v jalových intelektuálnych debatách a popíjaní.
A dnes – s odstupom vyše dvoch desaťročí?
- Ani s odstupom rokov som názor nezmenil. Hoci, človek má zvláštnu vlastnosť: Po istom čase si začne svoj život idealizovať. Lebo každé spomínanie nie je nič iné, len premaľovávanie vlastných spomienok na obraz lepší a dokonalejší. Tejto prirodzenej tendencii som sa snažil v mojej knihe všemožne ubrániť. Ani dnes nežijeme v spravodlivej spoločnosti a mnoho mojich rovesníkov mi tvrdí, že „vtedy“ sme sa mali lepšie. Nemali. Iba sme boli mladí, silní a túžili sme po zmene. Dnes máme starosti s deťmi a mnohí z nás s vlastným prežitím. S tým sme kedysi problém nemali, lebo to za nás vyriešil štát. Štát, ktorý nám zaručil pomerne bezbolestné prežitie. Ale to bolo naozaj všetko.
Máte pocit, že sa ľudia túžia napr. aj v literatúre vracať k času po nežnej revolúcii u nás? Že ešte zostalo mnoho nedopovedaného?
- Bola to veľmi hektická doba. Za mesiac sa vtedy udialo viac ako za celých dvadsať rokov. Historici a novinári toto obdobie zmapovali pomerne presne. Ale čo obyčajní ľudia? Tí, ktorí nestáli na tribúnach, iba v mraze s nádejou cinkali kľúčmi? Mrzí ma, že dnes, po dvadsiatich rokoch, sa obyčajných ľudí na ich názor nikto nespýta. Politici by sa zhrozili, keby počuli, čo si ľud hovorí po krčmách. To je jediný verejný priestor, ktorý občanom zostal. Rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi. Nie je to dobrá vizitka pre demokraciu, ale čo sa dá robiť?.. V Bohémskej kolonáde sa snažím postihnúť aj momenty, ktoré sú príčinou otázok, na ktoré ľudia ani dnes nedostávajú odpoveď: Odkiaľ sa vzali všetci tí zbohatlíci, ktorí sa na nich ceria z titulných stránok bulváru? Ako je možné, že väčšina z nich pochádza z rodín bývalej komunistickej nomenklatúry? Bola nežná revolúcia skutočnou revolúciou alebo išlo iba o bezbolestný prevod majetku privilegovaným?
Radi by ste ešte niečo čitateľom v súvilosti s vašou novou knihou odkázali?
- Napriek dobe, v ktorej sa Bohémska kolonáda odohráva, je to predovšetkým príbeh ľudí, ktorí sa boria so všednými problémami. Lebo tie sa ani po rokoch nezmenili. Dejiny fičia okolo nás, ale na ich pozadí stoja vždy obyčajní ľudia. Zdanlivo bezmenná masa, kvôli ktorej sa tie zmeny robia, a ktorá takmer vždy na ne doplatí. Ale masa sa skladá z konkrétnych ľudí a každý z nich má svoj jedinečný osud a príbeh. A napriek všetkým peripetiám, aj v mojom príbehu víťazia hodnoty, ktoré prežijú akýkoľvek politický systém: láska, priateľstvo a spolupatričnosť.
VIZITKA
Rastislav Piško (1962). Do roku 1990 pôsobil v rôznych robotníckych povolaniach, zároveň sa ako herec a autor venoval amatérskej divadelnej činnosti. Po zmene politických pomerov začal spolupracovať so Slovenským rozhlasom, STV a neskôr so súkromnými médiami ako autor humoristicko-satirických relácií a kabaretov. Písal fejtóny a postrehy pre Mosty, Domino, Moment a Pravdu. Za predaj MG a CD nosičov s autorským hovoreným slovom získal šesť Zlatých a sedem Platinových platní. V roku 1998 vydal knihu humoresiek „... z druhej ruky“. V roku 2004 divadlo Nová scéna uviedlo jeho komédiu Hände hoch! alebo Bude ako nebolo. Debutoval románom Hačava (Ikar 2010), s ktorým získal na 30. ročníku Stredoeurópskeho festivalu humoru a satiry Kremnické gagy Zlatého gunára v kategórii literárne diela. Úspešne sa s ním umiestnil aj v čitateľskej ankete Knižnej revue. Publikuje aj na webe.
Autor: M. Lešková
