Tínedžerka Petronela (16) cvičí v Občianskom združení Fatra v Turčianskych Tepliciach už viac ako desaťročie. Ako sama hovorí, boli to roky tvrdej driny. „Úderov sa už nebojím. Som už viac - menej zvyknutá, že ma občas niekto trafí. Beriem to ako „otužovanie“. Napríklad keď sa mi v zime šmykne na ľade, pád ma nebolí. Som rada, že som sa naučila padať a znášať údery. Myslím, že sa mi trošku posunul prah bolesti,“ uvažuje Tepličanka. O svoju ženskosť sa neobáva. „Stále sa cítim ako normálne dievča, len sa venujem trošku nezvyčajnému športu,“ zhodnotila svoju záľubu.
Najskôr sa bila len z roztopaše
Karate, pochádzajúce z japonského ostrova Okinawa, si ju získalo až neskôr. „Zo začiatku ma karate nebavilo. Chodila som na hodiny len pre to, aby som sa tým mohla popýšiť. Časom mi tréner Erik Štefák vstúpil do svedomia a začala som na sebe tvrdo pracovať. Uvedomila som si, že najdôležitejšie je precítenie každého pohybu, akoby bol môj imaginárny súper neustále predo mnou,“ spomína si na slová trénera. Potom to prišlo. „Bojové umenie mi začalo dávať pocit istoty. Kamaráti sa mi priznali, že som pre nich autorita a to ma teší,“ usmieva sa pomerne nízke dievča.
Najväčší boom cvičenia bojových umení už máme za sebou. „Nebolo jednoduché sa dostať až tak ďaleko, bolo nás tridsať, okrem mňa to všetci vzdali, ale ja som na sebe tvrdo a poctivo pracovala,“ dodáva. Ako motiváciu vníma kolektív, ale i svoj vzor.
„Tréneri nám prízvukujú, aby sme mali svoj idol, ktorý nás posúva smerom vpred. Mojim vzorom je Andrea Klementisová, karatistka KK Goju Kai, na ktorej obdivujem jej dôrazný štýl cvičenia,“ priznáva.
Nemožno to robiť z donútenia
O dosiahnutí čierneho pásu môžu iní len snívať. Čo stojí za jej úspechom? „Čierny pás nie je jednoduché získať. Bojové umenie si vyžaduje veľa času, chuti a odhodlanosti. Nie je to pre každého. Avšak najdôležitejšími predpokladmi na to, aby cvičiaci získal čierny pás, je pravidelná dochádzka na jednotlivé tréningy. Človek musí sám chcieť, musí ho to baviť. Tento šport nie je možné robiť z donútenia,“ uznáva mladá karatistka. Do telocvične chodieva trikrát do týždňa.
„Tréning začíname rozcvičkou, potom nasleduje základná technika na mieste, čo znamená, že stojíme a kopeme, udierame a blokujeme. Potom pokračuje technika v pohybe, s partnerom alebo bez neho. Potom sa rozdelíme do jednotlivých skupín podľa technických stupňov a cvičíme súbor cvičení, boj so zbraňami alebo pády. V závere máme strečing,“ dodáva.
Okrem bojov ju bavia aj cudzie jazyky
Mnohí si myslia, že bojové umenie je doménou mužov. „Podľa mňa je pomer medzi ženami a mužmi takmer vyrovnaný,“ reaguje Petronela. „Nepociťujem ani to, že by ženy museli vynaložiť viac úsilia na to, aby niečo dokázali. Chlapi sú výborní v bojoch a dievčatá zas vedia viac precítiť zostavy. Je to naozaj vyrovnané, len treba chcieť,“ dodáva.
Mladá karatistka však vie, že bojovým umením sa neuživí a preto tvrdo pracuje aj v škole. „Fascinuje ma štúdium cudzích jazykov. Učím sa anglický a ruský jazyk. V budúcnosti by som sa chcela venovať tlmočníctvu. Určite však ostanem verná karate, pretože mi dodáva istotu,“ uzavrela Petronela.
Autor: Marika Arvensisová
