rodáčka, tamojšia občianka a súčasne zapálená Slovenka a dnes už aj moja priateľka Katarína Verešová.
MARTIN. Katka Verešová zo Starej Pazovy vo Vojvodine na Dolnej zemi je u nás „na horniakoch“, na jej milovanom Slovensku, veľmi dobre známa. V širokom okruhu blízkych známych, priateľov a kamarátov je uznávanou vrúcnou osobnosťou. Oceňujú jej úprimný záujem o kultúrny život vo vlasti jej predkov, a to v bohatom zábere. Mňa osobne s Katkou spája okrem iného rovnaká novinárska duša a profesia. Keď som sa ako redaktorka mesačníka Slovensko ešte hlboko za totality dostala po prvý raz s ochotníckym divadelným súborom z Púchova hosťovať práve do Starej Pazovy, oná nenáhodná náhoda ma zaviedla rovno do Verešov. Odvtedy sa Katkin pohostinný domov stal mojím prechodným ešte niekoľkokrát.
Katka k nám najčastejšie meria cestu za pracovnými povinnosťami a mieri aj do Martina. Tak sa ocitla na odbornom seminári k 110. výročiu otvorenia Národného domu usporiadanom 30. augusta 2000 v Martine. V Divadle SNP predniesla svoj príspevok pod názvom Národný dom v Martine – kontakty so slovenským Divadlom VHV v Starej Pazove. Jej cesty často vedú tiež za štúdiom archívnych materiálov. Pred pár rokmi hľadala v Slovenskej národnej knižnici pramene k dejinám staropazovského divadla, o ktorom napísala kroniku Storočie divadla. Začiatkom septembra t. r. opäť pricestovala s pazovskými divadelníkmi do Martina na Scénickú žatvu. Svoj predĺžený študijný pobyt spojila s prácou. Týždeň sa venovala archívnej pozostalosti dramatika, farára a rodáka zo Starej Pazovy známeho pod značkou VHV – Vladimíra Hurbana Vladimírova.
Katarína Verešová o histórii Starej Pazovy
C hcem poďakovať ľuďom z Martina a Turca, že to boli práve oni, ktorí vedeli, že v autonómnej oblasti Srbska – vo Vojvodine - žijú Slováci. To preto, že tu sídli Matica slovenská, Slovenská národná knižnica, že sa tu usporadúva Scénická žatva a že tu vychádzal časopis Slovensko. Ľudia v týchto martinských inštitúciách mali vždy s vojvodinskými Slovákmi dobré pracovné i priateľské kontakty. S podobnými som sa nestretla nikde na Slovensku.
A preto sa patrí pripomenúť, že vo Vojvodine žije okolo 60 000 Slovákov roztrúsených v mestách a osadách oblastí Báčka, Banát a Sriem. Stará Pazova leží na medzinárodnej križovatke ciest medzi Belehradom a Novým Sadom. Pazova je okresné mesto s asi 30 000 obyvateľmi, medzi ktorými žije 6 000 Slovákov. O Starej Pazove treba povedať, že je to mesto, v ktorom žije v autonómnej oblasti Vojvodina najväčší počet Slovákov mimo hraníc Slovenska. Ďalší dobre známy Báčsky Petrovec má okolo 5 000 obyvateľov. Pre veľký prílev obyvateľstva iných národov a rýchly priemyselný rozvoj sú však v súčasnosti Slováci v pazovskom okrese a meste v menšine.
Starú Pazovu založili Slováci roku 1770, a to práve vďaka martinskému rodákovi profesorovi Jánovi Bohnovi. On priviedol prvých osadníkov zo Slovenska - s dovolením cisárovnej Márie Terézie - na pustatinu Pazova. Zaujímavosťou je, že zakladatelia Pazovy sa zhodou okolností stali prvými slobodnými Slovákmi, lebo na Dolnej zemi už v tých časoch neboli poddaní. Po úspešnom odsunutí Turkov dostali do daru tiež vinice na Fruškej hore, ktoré obrábajú dodnes. Pretože boli Slováci pracovití a húževnatí, ako prvým dovolili stavať evanjelický kostol. Preto máme v Starej Pazove najstarší luteránsky kostol na Balkáne.
O dnešnom živote ľudí v Katkinom rodnom meste
Stará Pazova je dnes dynamické mesto. Sú v ňom mnohé strojárenské, nábytkárske a textilné podniky. Pazova bola obchodným centrom už v 19. storočí, a to vďaka cestnej a železničnej premávke. Cez pazovský chotár vedú dve diaľnice Belehrad – Nový Sad – Budapešť a Belehrad – Záhreb – Benátky a preteká mohutný tok rieky Dunaj. Belehradské letisko je vzdialené len 20 kilometrov od Pazovy, preto u nás existujú aj početné zahraničné firmy. V osemdesiatych rokoch bolo v Pazove vyše 3 000 súkromných firiem, z nich dnes vyrástla asi stovka silných podnikov.
Hoci v Starej Pazove z roka na rok klesá počet Slovákov, slovenčine rozumejú aj Srbi, dokonca dnes už aj srbskí utečenci z Chorvátska a Bosny, ktorí sa od vojny roku 1996 vo veľkom množstve sťahovali do nášho mesta.
Veľa by som mohla hovoriť o nacionálnych, konfesionálnych a multikultúrnych vzťahoch vo Vojvodine, a najmä v Starej Pazove. Chcem len prízvukovať, že v našich vojvodinských dejinách nikdy neboli väčšie zrážky pre príslušnosť k národnosti medzi Slovákmi a Srbmi. A v Starej Pazove takých nebolo vôbec! U nás sa veľmi váži tolerancia a rešpekt k druhej kultúre a identite.
Hoci sa Stará Pazova pomaly stáva akoby predmestím Belehradu, hranica autonómie sa uznáva a hlboko uctieva a je to práve kvôli pazovským Slovákom. V meste máme slovenskú základnú školu a v materskej škole sa slovenské deti hrajú v slovenských oddeleniach. Máme tiež stredné školy - gymnázium, ekonomickú, obchodnú a priemyselnú školu - v ktorých sa naša mládež môže fakultatívne vyučovať po slovensky. Národná knižnica v Starej Pazove má veľmi bohatý fond slovenských kníh, v rozhlase a televízii máme pravidelné denné vysielanie v slovenčine. Máme tri veľké konfesie, a to srbskú pravoslávnu, rímskokatolícku a evanjelickú.
O kultúre Starej Pazovy v súčasnosti
Pre Pazovčanov je najväčšou pýchou Slovenský národný dom postavený roku 1928 podľa vzoru Národného domu v Martine. Pôsobí v ňom kultúrno-umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka, Slovenské divadlo VHV, Folklórny súbor Klasy, recitačná, literárna a etnografická spoločnosť. Naše divadlo dosahuje dlhodobo vysokú umeleckú úroveň. Naše divadlá takmer každoročne postupujú na celoštátnu ochotnícku prehliadku (podobnú Scénickej žatve), ktorá sa tradične usporadúva v meste Kula. Pazova je hostiteľským mestom pravidelnej slovenskej detskej divadelnej prehliadky pod názvom 3xD. Každý tretí rok organizujeme Divadelný vavrín – slovenskú ochotnícku divadelnú prehliadku.
Celé leto je u nás v znamení kultúry, na námestí je prehliadka Pazovské kultúrne leto. Tú organizuje Stredisko pre kultúru, v rámci tohto strediska máme galériu. Kovačica je známa podľa insitného umenia, Pazova zasa podľa umelcov ULUSP, do ktorých sú zapojení aj siedmi slovenskí akademickí maliari.
Možno toto všetko, čo vymenúvam, pôsobí trochu chvastavo, no hovorím o tom len preto, aby Turčania vedeli, koho vždy podporovali a ako sa to do dnešného dňa vyvinulo. Vôbec nie náhodou. Veď každý zo zakladateľov pazovských inštitúcií alebo iniciátorov projektov najprv pobudol práve v Martine: Hurbanovci, Karol Lilge, Galandovci, Ferdo Klátik, divadelníci, folkloristi, osvetoví pracovníci, bibliotekári... A veľmi často aj ja, zo záujmu a pre potreby odboru. Teraz máme rekonštruovať starú Hurbanovu faru, lebo sme vystavali novú. Tak potom čo? Nuž, poďme si do Martina pozrieť, ako si oni zrekonštruovali gymnázium a evanjelickú biblickú školu, aby sme si niektoré idey presadili k nám do Pazovy.
Som presvedčená Pazovčanka
Som od rodu a z presvedčenia slovenská Pazovčanka, vychovaná v duchu nacionálnej a občianskej tolerancie. Novinárčim od roku 1980, najprv som v Rádiu Stará Pazova založila slovenský program. No nikdy mi môj slovenský pôvod neslúžil na podceňovanie obyvateľov iných národností, práve naopak. Písala som a píšem pravidelne texty tak po slovensky ako po srbsky. Proti šíreniu nacionalizmu v exJuhoslávii som verejne hlásala občiansku toleranciu, preto som bola roku 1990 odstavená z funkcie redaktorky. V ťažkých rokoch som pracovala v manželovej firme. Mala som dosť času, a tak som pripravila kroniku Storočie divadla v Starej Pazove. Vlani som ju preložila do srbčiny. Táto verzia by mala vyjsť tohto roku vďaka Divadelnému múzeu Vojvodiny. V srbčine som napísala monografiu o multikonfesionálnych vzťahoch medzi Slovenskou evanjelickou a. v. cirkvou a Srbskou pravoslávnou cirkvou, predvlani sa mi podarilo zostaviť príručnú encyklopédiu Ulice Starej Pazovy, v srbskej i slovenskej reči. Požiadali ma o to Srbi, lebo sa nikde nemohli vo svojom jazyku dozvedieť, kto to vlastne bol Ján Kollár, Ján Botto, Jánošík, Janko Kalinčiak, Janko Jesenský... Istý čas som robila šéfredaktorku súkromného Rádia Pegaz a teraz som dopisovateľkou slovenského týždenníka Hlas ľudu.
Môj manžel bol vynikajúci herec Slovenského divadla VHV a výborný konštruktér špeciálnych efektov náročných pazovských divadelných scén. Hádam aj preto sme za „živú“ scénu získali najvyššie uznanie na profesionálnych festivaloch v Teheráne a Káhire. Náš syn Alexander vyštudoval informatiku, dnes žije v Belehrade a pracuje pre newyorskú firmu Solution for Humane Capitals. Nevesta Miroslava je tiež diplomovaná informatička, teraz je na materskej dovolenke, lebo máme dve krásne vnučky Laru, a Tamarku.
O vzťahu k Slovensku a Slovákom
Na Slovensku som bola prvýkrát roku 1976 v Starom Smokovci. Roku 1978 som počas letných prázdnin s rodinou pochodili veľkú časť Slovenska. Pretože Stará Pazova má živé divadelné kontakty s mestom Púchov, často sme vítali práve púchovských hostí. V milovanom Martine som prvýkrát bola roku 1992. Bolo to na prvom festivale zahraničných Slovákov. So Slovenským divadlom VHV Stará Pazova sme na martinskej divadelnej pôde zahrali predstavenie S.O.S. Ako vedúca staropazovského Divadla VHV som sa osobne pričinila aj o zorganizovanie návštevy Slovenského komorného divadla na hosťovaní v Starej Pazove, Báčskom Petrovci, Kovačici a v Juhoslovanskej činohre v Belehrade. Martinčania mali s predstavením Skon Paľa Ročka medzi vojvodinskými Slovákmi, ale aj u profesionálnych belehradských divadelníkov veľký úspech.
A tak niet divu, že toto mesto zostalo mne aj mojej rodinke hlboko v srdci. Keď u nás, vo vtedajšej Juhoslávii, boli ťažké vojnové roky, chodievali sme si oddýchnuť do Turca. S dobrými kamarátmi sme sa vybrali na chatu do Jasenskej doliny či na Lysec.
Ľudia zo Slovenskej národnej knižnice mi zasa veľmi pomohli, aby som zozbierala písomnosti z pazovskej divadelnej minulosti, najmä z rokov 1934-1939, ktoré mi chýbali do monografie o našom storočnom divadle. V Martine a okolí mám veľa známych.
K Martinu a vôbec k Turčianskej záhradke ma viaže silné puto. Keď ešte len vchádzame autom, autobusom alebo vlakom do Turca, už som na všetko zvedavá. Cítim, ako sa mi vďaka hlbokému nádychu priam srdce rozširuje. A keď odchádzam, hoci so slzami v očiach, presviedčam seba, že sa sem znovu vrátim.
Hádam to bude pravda. Mám čo ešte v Turci robiť. Popri ostatných povinnostiach robím dobrovoľne cirkevnú archivárku. Máme v úmysle rozbehnúť v Starej Pazove to, čo sme si naplánovali a čo schválila aj synoda - založiť na Hurbanovskej fare Cirkevný archív evanjelickej cirkvi vojvodinských Slovákov. A kto nám v tom môže lepšie pomôcť, ak nie ľudia zo SNK? Vo Vojvodine a nadovšetko v mojej rodnej Pazove radi vždy privítame všetkých Martinčanov.
Autor: V.Kunovská
