Eva Minariková, primárka Kožného oddelenia UNM v Martine
Áno, zapojili sme sa do hromadného podávania výpovedí podobne ako naši kolegovia dermatovenerológovia z Banskej Bystrice. Dôvodov je veľa. V poslednom čase zatvorili niekoľko kožných oddelení na Slovensku a nie je jasné, či nebudú zatvárať aj ďalšie. Pacientov s kožnými ochoreniami stále pribúda, mnohokrát sú to závažné kožné prípady a ich liečba je síce moderná a účinná, ale aj finančné náročná. Pribúdajú kožné alergie, ekzémy, ale aj kožné nádory. Nie všetky kožné ochorenia sa dajú liečiť len ambulantným spôsobom liečby. Narastajú náklady na moderné diagnostické prístroje a vzdelávanie lekárov v odbore. No nerastú platy lekárov. Ich snahou je v prvom rade pomôcť pacientom a poskytnúť im správnu zdravotnú starostlivosť a to nie je možné bez dodržiavania Zákonníka práce, zmeny systému financovania nemocníc, zastavenia transformácie nemocníc na akciové spoločnosti a legislatívnej garancie navýšenia lekárskych platov.
Juraj Marcinek, lekár Ústavu patologickej anatómie JLF UK a UNM
Áno, zapojil som sa z viacerých dôvodov. Zdravotníctvo dlhé roky prešľapuje, čo vedie k postupnému znižovaniu kvality celého systému a dostupnosti zdravotníckej starostlivosti. Príčinu vidím v nezáujme všetkých doterajších vlád potrebným spôsobom financovať zdravotnícku starostlivosť. Negatívne hodnotím štátom legalizované a tolerované rozkrádanie a tunelovanie zdravotníctva prostredníctvom finančných skupín ako aj bezbrehú privatizáciu zdravotníckych zariadení, ale aj mocenské a arogantné správanie sa zdravotných poisťovní pri uzatváraní zmlúv a preplácaní výkonov či objednávaní zdravotnej starostlivosti a nakoniec aj pre nízke platové ohodnotenia mladých, neatestovaných lekárov.
Katarína Adamicová, lekárka - profesorka JLF UK v Martine
Áno, hoci v UNM pracujem len na čiastočný úväzok. Chcem posilniť skupinu tých lekárov, ktorí v medicíne ešte stále vidia umenie s komplexnou interdisciplinárnou, vertikálne aj horizontálne optimálne prepojenou starostlivosťou o pacienta a nie iba bohapustý obchodný zisk. Akciové spoločnosti budú zamerané iba na zisk. Zmeniť všetky zdravotnícke zariadenia, vrátane nemocníc najvyššieho typu, akou je aj naša Univerzitná nemocnica v Martine, na zariadenie ziskového typu, považujem za zlé rozhodnutie. Transformácia nemocníc je unáhlená, nepripravená, bez náležitých dohôd, ktoré môžu zabezpečiť ich spoľahlivé fungovanie. Pacientom médiá chybne podsúvajú informácie o „dlhoch“ nemocníc, o ktorých sa vie, že sú z najväčšej časti spôsobené nepreplácaním vykonaných výkonov poisťovňami a teda sú naopak „dlhmi poisťovní voči zdravotníckym zariadeniam“. Nemocnice ako akciové spoločnosti skôr či neskôr môžu prísť do bankrotu a stanú sa ľahkou korisťou pre privatizérov. Tí si budú vyberať iba dobre preplácanú zdravotnícku starostlivosť. Tá menej lukratívna bude chýbať, nikto nebude mať o ňu za daných podmienok záujem. Na druhej strane ako profesorka Jesseniovej lekárskej fakulty UK musím zdôrazniť, že chystaný transformačný proces sa týka aj fakulty. Po prípadnom vyhlásení konkurzu na majetok nemocnice, by fakulta mohla stratiť materiálnu infraštruktúru na praktickú výučbu, čo ohrozí jej fungovanie i existenciu.
Igor Ondrejka, prednosta Psychiatrickej kliniky JLF UK a UNM v Martine
Nie, nepridal som sa z viacerých dôvodov. Zásadným problémom je nedostatočná informovanosť. Dosiaľ sme nezískali relevantné informácie o význame a rizikách transformačných aktivít v ústavnom zdravotníctve okrem potreby vyváženého hospodárenia, ale na druhej strane, ani o jednoznačnom zmysle hromadných výpovedí lekárov a rizikách pre pacienta a jednotlivé pracoviská. Ako vedúcemu pracovníkovi mi nemôže byť ľahostajná situácia, ak akútnym pacientom s psychickými poruchami nebude v našom regióne na Psychiatrickej klinike v Martine dostupná ústavná starostlivosť pre protestné výpovede erudovaných psychiatrov, vrátane primára. Našim poslaním je pomoc pacientovi v kvalitnej diagnostike, liečbe a doliečovaní psychických porúch. Toto poslanie je dlhodobo, nielen aktuálne, veľmi náročné napĺňať s požadovanou úrovňou kvalitnej starostlivosti. Dlhodobo nám chýbajú financie napríklad máme nízke limity na lieky, chýba modernejšie prístrojové i materiálno-technické vybavenie, zmluvy s poisťovňami len čiastočne pokrývajú náklady, naša budova vyžaduje rekonštrukciu, pracujeme s minimálnym počtom lekárov, sestier, nehovoriac o nízkych platoch lekárov a ešte nižších platoch univerzitných učiteľov pracujúcich na klinikách. Aj napriek tomu sa snažíme vyvážene hospodáriť za sponzorskej spoluúčasti, no nie na úkor pacienta. Zdravotníctvo jednoznačne vyžaduje dofinancovanie a účelné využitie prostriedkov práve tam, kde dlhodobo chýbali. Je však výpoveď lekárov vhodným riešením?
