Po jazykovedcovi, básnikovi i kňazovi Michalovi Miloslavovi Hodžovi sa v Turci nezachovalo okrem rodného domu v Rakši takmer nič. Stála expozícia približuje život a dielo Hodžu, márne by sme tu však hľadali nábytok či iné predmety, ktoré tu boli za jeho života. Rodný dom prechádzal rukami viacerých majiteľov, ktorí pôvodný nábytok i predmety zrejme nedocenili a znehodnotili ich. Rakšianskym Hodžovcom, ktorí tu dodnes žijú, sa tiež nič nezachovalo a posledné pamiatky z čias M. M. Hodžu zrejme zničil požiar ich dvojdomu v roku 1964, ktorý vznikol pri búrke. Hodžov rodný dom dlho chátral, v minulom roku však vzniklo Občianske združenie Odkaz Michala Miloslava Hodžu, ktorému sa podarilo spolu s majiteľom rodného domu, ktorým je Evanjelický zbor v Mošovciach, dom zachrániť a zrekonštruovať ho.
Pred rodným domom. Na oslavách zaspievali členovia a členky Evanjelického cirkevného zboru Mošovce. FOTO: AUTORKA
Múzeá a knižnice majú len fotografie a papiere
Michal Miloslav Hodža strávil 30 rokov svojho života aj v Liptovskom Mikuláši, odtiaľ ho však vyhnali a ani tu sa nezachovali žiadne predmety, ktoré by on kedysi používal. Predmety, ktoré tu majú, sú len dokupované a nepochádzajú z Hodžových čias. V Múzeu Janka Kráľa sa nachádzajú fotografie z prevozu jeho pozostatkov z Tešína z roku 1922, v Slovenskej národnej knižnici v Martine by sme našli jeho rukopisy a korešpondenciu.
Niektoré predmety sa však predsa len zachovali. Priamy potomok Hodžu botanik a vedec Ivan Pišút z Bratislavy dodnes píše na Hodžovom písacom stole. Prezradil to počas nedávnej návštevy rodného domu v Rakši pri príležitosti osláv 200. výročia narodenia M. M. Hodžu, jeho praprastarého otca.
„Michal Miloslav Hodža mal dcéru Boženu, ktorá sa vydala za advokáta Vendelína Kutlíka a tomu sa narodil syn Vladimír, to bol prvý vnuk M. M. Hodžu. Ja som zase vnuk Vladimíra Kutlíka,“ predstavil svoj pôvod Ivan Pišút z Bratislavy.
Chcel ho darovať, no nakoniec si to rozmyslel
Oslavu, ktorú zorganizovali pri príležitosti výročia narodenia tohto velikána, vnímal I. Pišút s veľkým prekvapením. Hoci ho nikdy nemohol stretnúť, o svojho predka sa vždy veľmi zaujímal.
V pamätníku Maríny Hodžovej sa nachádza aj podpis Andreja Sládkoviča. FOTO: AUTORKA
„Tradícia v našej rodine vždy bola. V tom dome, kde som býval, bola aj sestra môjho starého otca, ktorá bola bezdetná a vychovávala ju Hodžova najstaršia dcéra Marína. Tá mala rôzne poklady. Dokonca sme mali aj Hodžov nábytok. Začiatkom 50. rokov ho matka ponúkala do múzeí, nakoniec nám ho vzali z národného výboru. Ostal len jeden stolík, na ktorom písaval ešte M. M. Hodža a ten mi zostal doteraz, “ prezradil I. Pišút. Vraj istý čas rozmýšľal, že ak vznikne pamätná izba v Rakši, daruje ho sem, no rozmyslel si to.
Ivan Pišút vlastní aj prvé vydanie spevníka z roku 1843, ktoré venoval Hodža svojej manželke Kornélii, keď sa jej narodila najstaršia dcéra. Zdedil aj pamätník Maríny Hodžovej.
Publicista, politik, predseda celonárodného spolku Tatrín, jazykovedec, básnik a kňaz. Bojoval za rodnú slovenčinu. V lete 1843 sa spolu so Štúrom a Hurbanom stretol na fare v Hlbokom, kde spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny a o vydávaní slovenských novín. Medzi jeho známe jazykovedné diela patrí napríklad Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847). V máji 1848 zorganizoval v Liptovskom Mikuláši národnú schôdzu, na ktorej sa čítali revolučné Žiadosti slovenského národa. V rokoch 1863- 67 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej, v roku 1866 sa stal vikárom evanjelickej cirkvi v Martine. Pretože bojoval za usporiadanie cirkevných pomerov, suspendovali ho. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ho násilne vyhnali do Rakúska, neskôr sa presťahovali do českého Tešína, kde v roku 1870 chorý a zlomený, túžiaci po Slovensku zomrel. Jeho pozostatky boli v roku 1922 prevezené do Liptovského Mikuláša na Vrbický cintorín.
