erárnej súťaži Poviedka 2010.
Spomedzi 229 poviedok sa tá jeho prepracovala až do finále. Ukážky zo svojej tvorby bude na domácej pôde po prvý raz verejne prezentovať 21. októbra v martinskej kaviarni Kamala. Čítačku spojí s koncertom kapely 2 až 3.
To pôsobí ako blesk z jasného neba - vaše meno sa neobjavovalo v žiadnych literárnych časopisoch a zrazu bum: finalista prestížnej súťaže. Aj pre vás to bol taký malý literárny zázrak?
- Samozrejme, prekvapilo to aj mňa. Nikdy som totiž nepísal s ambíciou presadiť sa v literárnom svete. Vlastne ma ten svet nejako zvlášť ani nezaujímal. O to viac ma potešilo, keď som sa dozvedel, že moja poviedka sa v súťaži ujala. Sú ľudia, ktorí píšu sofistikovane, majú prepracovaný štýl, veľa načítaného, sú istým spôsobom literárne školení – a ja som sa prejavil len tak, ako som to cítil. Nemyslel som na kritikov, na porotcov, ani na čitateľa...
Čo vás vôbec nakoplo k písaniu?
- Nikdy som sa o literárnu tvorbu veľmi nezaujímal, ak nepočítam pár pokusov v základnej škole. Ako puberťák som napísal pár básničiek s jasným cieľom – otvoriť srdce vyvolenej. Neuspel som a na poéziu som rýchlo zabudol. Prózu som nepísal, čítal som len ako bežný konzument... V mojom živote však asi pred takými piatimi rokmi prišiel veľký zlom a ja som mal pocit, že sa chcem k niečomu vyjadriť – možno sám pred sebou, pre seba. Prvé veci som dostal na papier v roku 2006, asi som sa takouto formou potreboval vyhrabať z marazmu, do ktorého som sa dostal. Rozpadol sa mi vzťah, práca sa začala rúcať, odpojil som sa od sveta jazdectva. Písanie bolo vtedy pre mňa čosi ako terapia, naordinoval som si ju sám a keď to všetko zo mňa vypadlo, cítil som sa skvele. Robilo mi to radosť. A potom sa ozvala samoľúbosť – dať to niekomu prečítať. Ukázal som svoje texty kamarátovi a ten ma povzbudil. Ja som vtedy ešte nechyroval o žiadnych súťažiach. To moje okolie ma presvedčilo, aby som sa tam prihlásil. Ja som márnomyseľne súhlasil, ale nepredpokladal, že uspejem.
Ocenená poviedka Sneh je krehkým a vtipným príbehom o dospievaní. Čitateľ má pocit, akoby sedel vedľa vás a len počúval spontánne rozprávanie. Píšete – takpovediac – ako vám zobák narástol. Je to zámer, štylizácia, alebo náhodné čaro nechceného?
- Asi to posledné, veľa tých písačiek vzniklo spontánne a vyvinul sa z nich príbeh. Samozrejme, je to fabulované, to sa ponúklo samo, ale inak píšem naozaj bez špekulácií. Áno, tak ako premýšľam, ako rozprávam, ako žijem – tak aj píšem. Možno je to kostrbaté, ale som to ja.
Aké motívy, témy vás inšpirujú k prozaickej výpovedi?
- Prakticky všetko... Je veľa tém, ku ktorým mám potrebu vyjadriť sa, ale v podstate sa všetky moje písačky točia okolo toho, čo som prežil, skúsil, videl, akých ľudí som stretol. Áno, je to také hrabanie sa v sebe a všetky texty sa motajú okolo môjho života, ale ten je pre mňa jedinečný. Každý máme jedinečný život. Spätne si ho prehodnocujem, spomínam na ľudí, ktorí ma niečím obohatili, premýšľam nad nimi a nad všetkým, čo vo mne dodnes rezonuje – či z ranného detstva či z nedávnej minulosti. A z toho sa rodia moje písačky.
Už stavba a rytmus vašich viet evokuje „turčianskosť“, archaický jazyk, slovné zvraty, zabudnuté slová... Je to zámer?
- Narodil som sa tu, prežíval detstvo, ak odrátam roky štúdií, prežil som v Turci celý svoj život. S miestnymi ľuďmi som bol „furt“ v kontakte, zhováral sa s nimi jazykom, ktorý nám tu narástol... Takto si šteboceme, prečo by som to menil. Dôležitú úlohu v mojom živote zohrali starí rodičia, boli mojimi vzormi a pamätám si ich výrazy, slová, som nimi očarený, rád ich používam.
Atmosféra starého Martina dýcha z vašich textov, aj tá neexistujúca časť – staré Jahodníky. Chýba vám genius loci toho miesta, kde ste vyrastali?
- Samozrejme, je to minulosť, ktorú nikto nevráti. Tie miesta vyzerajú úplne inak ako v mojom detstve. V človeku to zanechá silné odtlačky a to si nesie v sebe celý život. Jahodníky nezaslúžene prišli o svoju pozíciu, ktorú historicky mali mať. Necitlivým zásahom sa vtedy otcovia mesta rozhodli, že táto štvrť sa v svojej podobe prežila, že sa nehodí. A to bolí, keď dospievajúceho človeka vyženú z domu, kde sa cítil dobre. Kde zažil pekné chvíle, prvé lásky, prvé kamarátstva, prvú bolesť - a naraz to niekto preruší a dá vás z gazdovského domu do paneláku, to nie je ľahké. Obdivujem starých rodičov, vtedy boli 80-roční ľudia a dokázali sa s tým vyrovnať, prijali to ako fakt.
Próza, z ktorej budete čítať, Slivky, je akýmsi pomníkom starým Jahodníkom a ľuďom, ktorí tvorili kolorit toho miesta?
- Rád by som, aby ním bol. Pripomienka toho, že tu niečo bolo aj pred panelákmi, že tu žili istí ľudia, že je tu cintorín, kde sú pochovaní... Na tých miestach sa žilo trochu inak ako dnes.
Naštartovalo vás ocenenie v súťaži k nejakým vyšším ambíciám, nakoplo k túžbe vydať knihu?
- Keby to niekto chcel vydať a dostalo sa to medzi ľudí, nebránil by som sa tomu. Ale už viem, aká je realita s vydávaním kníh, číta sa málo. Ilúzie si nerobím. Píšem v prvom rade z egoistických pohnútok, napĺňam si vlastnú potrebu. A keď sa to páči ľuďom okolo mňa, je to akýsi bonus navyše. Ak niečo z mojich textov má byť vydané, budem rád, ale nepovažujem to za svoj životný cieľ. Ako sa to všetko rodilo, písalo, tak by sa to malo aj vyvíjať ďalej – spontánne. Ak sa niekto chytí, budem mať radosť.
Vďaka úspechu v súťaži ste sa s ocenenou poviedkou dostali aj na festival Pohoda, kde vydavateľ a organizátor súťaže K. K. Bagala predstavil všetkých finalistov a vy ste tam mali svoju prvú veľkú verejnú čítačku. Ako ste sa cítili v obklopení mladých autorov a poslucháčov?
- Celá Pohoda aj s Bagalovým Literárnym cirkusom splnila to, čo má v názve: naozaj to bola pohoda. A vnútorne som presvedčený, že kus toho chlapca vo mne ostal, takže som sa tam cítil výborne a omladol som. Čítanie pred mladým publikom som si doslova užil, videl som reakcie poslucháčov, mal som s nimi kontakt, počúvali ma. Bol to fantastický pocit, kto by si to nechcel zopakovať?
Domácu premiéru budete mať v kaviarni Kamala, kde ste si ako hostí pozvali muzikantov z kapely 2 až 3. Prečo práve táto voľba?
- Bola jednoduchá. Z troch dôvodov - predovšetkým sa mi táto kapela páči. Po druhé, Ďuro Dorica je môj spolužiak zo základnej školy. Po tretie - tiež je Jahodníčan. Jeho vnímanie sveta i muziky mi je veľmi blízke, mohlo by sa to aj na čítačke doplňovať. Dúfam, že im ten večer nepokazím. Oni mne isto nie.
Autor: Pavla Kolcová
