Keby existovala stupnica od 1 do 10, pričom hodnotenie 10 by znamenala, že klub je v koncoch, na ktorom stupienku by sa v súčasnosti Martin nachádzal?
MARTIN ILGO: - Moje hodnotenie by bolo devät a pol .
AUREL NAUŠ: Ja hovorím devät.
Možno bude znieť otázka morbídne, ale prečo nie 10?
MI: - Ešte stále máme niekoľko partnerov a akcionárov, ktorých prísľuby nezostali len na papieri, ale začali ich aj reálne plniť. Tieto financie však nestačia na prežitie. Dá sa s nimi akurát živoriť, aj to nie dlho.
Prečo ste si sadli na stoličku riaditeľa klubu, ktorý má existenčné problémy?
MI: - Šport mám veľmi rád. Túto črtu som zdedil zrejme po otcovi. Nie je pre mňa prvoradé ísť tou najjednoduchšou cestou a pracovať vo firme, kde všetko klape. Ak dokážem pomôcť spoločnosti, ktorá je vo finančných problémoch, bude to mať oveľa vyššiu váhu.
Na čom, alebo kedy sa začali veci lámať a nabrali dramatický spád?
AN: - Po dlhých rokoch nedostal hokej v januári, tak ako všetky športy v Martine, príspevok od mesta. Pri tvorbe nášho rozpočtu sme o takomto radikálnom kroku radnice ešte nevedeli, a tak v ňom vznikla diera. Zalátali sme ju financiami od partnerov, tie však logicky začali chýbať inde a vznikol začarovaný kruh. Teraz určite nechcem hádzať všetku vinu na mesto, pretože ani ono nie je v jednoduchej situácii. Keby peniaze malo, tak nám dotáciu dá. Žiaľ v súčasnosti ich nemá a my sa bez jeho pomoci zatiaľ nevieme pohnúť z miesta.
Klub podpísal zmluvu o finančnej pôžičke so Slovenským zväzom ľadového hokeja. Ako dopadla táto vaša snaha?
MI: - Práve tieto peniaze mali vykryť stratu, ktorá vznikla výpadkom mestskej dotácie. Po majstrovstvách sveta ale zväz nebol v optimálnych číslach, a preto nám nakoniec nemohol pôžičku poskytnúť.
Dajú sa opísať pocity funkcionára, ktorý vie, že hráčom dlhodobo meškajú výplaty a on už po niekoľký krát musí pred nich predstúpiť a oznámiť im ďalšiu jóbovú zvesť?
AN: - Pocity sú ťažko opísateľné, no určite je to lepšie ako nekomunikovať vôbec a zasievať ešte väčšiu neistotu. Vieme sa vžiť aj do pocitov hráčov, pretože všetci sme na jednej lodi. Ostatní zamestnanci klubu majú presne rovnaké problémy ako chalani.
Akým spôsobom reaguje na neutešenú situáciu kabína extraligového mužstva?
AN: - Hráči vedia, že ak oni zahrajú dobre nám sa ľahšie zháňajú peniaze. Sú veľmi tolerantní, ale vieme, že existuje hranica, za ktorú sa jednoducho ustúpiť nedá. Bez ich ústretovosti by už hokejová extraliga v Martine nebola. Také isté uznanie patrí všetkým, čo sa okolo hokeja u nás točia.
Ako sa vám na rôznych diskusných fórach čítajú vyjadrenia typu, stali ste sa katmi martinského hokeja?
AN: - Päť rokov sa u nás hral výborný hokej. Keď ním žilo celé mesto, tak nás mnohí potľapkávali po pleciach. Teraz nám nevedia prísť na meno. S niektorými z nich som sa dokonca stretol osobne. O problémoch klubu sme spolu dlho diskutovali. Nakoniec pochopili súvislosti a povedali prepáčte. Každému zvlášť to však vysvetľovať nemôžem.
Fanúšikovia často vyčítajú vedeniu, že do Martina dotiahlo hráčov, ktorí neboli ochotní odovzdať na ľade maximum...
MI: - U nás to funguje tak, že tréner v spolupráci s generálnym manažérom vytypujú vhodné posily. Samozrejme také, ktoré si klub môže dovoliť. Rozhodujúce slovo má a vždy mal tréner, pretože on je za mužstvo zodpovedný. Ten nakoniec povie, koho chce.
AN: Teraz máme tím zložený prevažne s odchovancov. Chalani idú na doraz a veľmi by im pomohlo, keby v ťažkých časoch cítili podporu tribún. Možno aj zápasy, ktoré prehrali o gól mohli skončiť opačne.
Čo je v súčasnosti pre vás absolútnou prioritou?
MI: Financie, potom dlho dlho nič a zasa financie. Teraz je to len o ich zháňaní.
AN: V aktuálnej situácii už ide bez preháňania o záchranu martinského hokeja. Paradoxom je, že o holý život bojujeme v čase, keď sa mal klub pripravovať na oslavu svojej osemdesiatky
