MARTIN. Po dvoch ročníkoch veľkého festivalu Folk Martin 2009 a 2010, ktorý sa dočkal aj vďaka prenosu STV zaslúženej publicity, sa v predposlednú októbrovú sobotu konal tretí. Tentoraz s názvom eM Fest 2011, dramaturgicky a žánrovo koncipovaný trochu inak. Vystúpilo šesť interpretov, každý iný, svojím nezameniteľným spôsobom originálny. Všetkých účinkujúcich však spájal jeden fakt – ani jeden z nich nepatrí do oficiálnej scény, naopak svojou pozíciou sa z nej vyčleňujú.
Organizátori nevsadili na notoricky známe mená
Je prínosom, že organizátori nevsadili na istotu a namiesto notoricky známych mien pripravili pre publikom výdatnú kalorickú „zmesku“, čím dodali festivalu hudobnú farebnosť. Len ťažko možno všetkých vystupujúcich vpratať do jednej hudobnej škatuľky. Sobotný večer ponúkol publiku skutočne širokú škálu, miestami až ťažko identifikovateľný crossover hudobnými žánrami od zemitého folkrocku cez džezové, punkové, elektronické prvky, "nadupané" ale aj komornejšie ladené vystúpenia. Aj vzhľadom na spomínanú žánrovú rozmanitosť festivalu si každý mal možnosť nájsť svoje vlastné hudobné prekvapenie večera.
Priestorové možnosti Muska podobným akciám svedčia, sála v žiadnom čase nezívala počas jednotlivých koncertov prázdnotou, aj keď určitá „cirkulácia publika“ je pochopiteľná, sedem hodín v jednej miestnosti by vydržal asi len Chuck.
Na úvod muzikantská úderka
Festival otvoril domáci Noriss so svojou muzikantskou úderkou. Zdá sa, že po dlhšej prestávke chytil druhý dych, koncertuje čoraz viac, čo sa samozrejme prejavuje pozitívne na chode celej kapely. Braňove husličky (strieda ich s akustickou gitarou) dodávajú skladbám zaujímavé podfarbenie. V každom prípade, otváranie festivalu je síce tak trochu nevďačná úloha, niekomu však prischnúť musela. Na výkone vystupujúcich sa to však neprejavilo ani náhodou a pripravili podujatiu dôstojný úvod. Dobrý deň (spoza okien ešte presvitá slabé jesenné slnko). Všetko ladí.
Prečo vodník neloví duše v rybníku
Ján H*I*T*O Hurtík bol pre mňa osobne pred vystúpením veľkou neznámou, o to príjemnejšie bolo prekvapenie priamo na mieste. Na pódiu sa dvojica gitaristov výborne dopĺňala, minimalistický gitarový doprovod obliekol piesňam pekné hravé spodky. Obaja pôsobili isto nielen muzikantsky, ale aj spontánnou prácou s publikom. Ich texty sú možno trochu šmrncnuté dadaizmom či zámerným naivizmom, ich úlet do iných sfér, komorné nástrojové obsadenie nakoniec neznie až tak komorne. Dozvedieť sme sa mohli napríklad aj to, prečo vodník už neloví duše v rybníku, „svimin in da vóta“...
Bobova diéta prepla na vyššie obrátky
Program sa pomaly poberal ďalej, prepínalo sa na vyššie obrátky. Tie priniesla na pódium Bobova diéta. Hneď na úvod sme sa od speváka dozvedeli, že kapela vo svojej podstate je lenon. Ďalší členovia priebežne pribúdajú a odbúdajú plynutím času, po kontrabasistovi napríklad načrela skupina do vôd košickej džezovej scény. A skupina naozaj predviedla, že vody Hornádu v žiadnom prípade nie sú stojaté. Spev bol bezchybný, hra s rytmizáciou aj textami hneď od úvodu presvedčovali, že táto zostava veľmi dobre vie nielen ako hrať, ale potrpí si aj na kvalitnú textárčinu. Nielen vďaka tomu prevládal pocit, že program postupne rastie. Poďakovanie patrí teda organizátorom za prejavený dramaturgický kumšt. A to sa týka aj následného čísla...
Spievali, ako im zobák narástol
Mimoriadne dramaturgicky odvážny ťah znamenalo zaradenie kapely Personic. V tomto momente bola tým posledným, o čom by sme mohli hovoriť, monotónnosť. Konzervatívnejšie publikum sa mohlo pozornejšie porozhliadať okolo seba a skočiť na kafíčko, ostatných naopak prilákali vyššie decibely. Najsilnejšie pasáže kapela ukázala, keď sa spievalo, ako im zobák narástol – írečito ukričano slovensky s badateľnými vplyvmi slovenského undergroundu (BLaS, Chiki-Liki-Tu-a). Basgitarové pasáže mi zasa vzdialene pripomenuli Lesa Claypoola, chalani nasadili poriadne tempo, ich moderný prejav dovršoval DJ za mixpultom. Personicu určite nemožno uprieť progresívnosť v prejave, hľadačstvo, svoje vzory nekopírujú bezducho, hoci ich nezaprú.
Presun do východnejších končín
A to už sme sa pomaly presunuli do východnejších končín. Pretože začínal Edo Klena a Klenoty. Ale kedy vlastne Edo skutočne začínal? Už je to pekných pár rockov, veľa vody odvtedy v Toryse pretieklo a vlakov z Kysaku vypravilo. Krtek na jeho tričku sa už stal dávno stálicou na tunajšej folkrockovej scéne a ako ostrieľaný harcovník nesklamal ani tentoraz. Jednoduché priamočiare piesne, žiaden muzikantský exhibicionizmus – jednoznačné zacielenie na zábavu, to však neznamená, že ide o zábavu bezduchú. Edo je šoumen a s publikom to vie. Klenoty koncertujú veľa a cítiť to. Perpetuum mobile z metropoly Šariša sa nezadrháva ani v náznakoch, husle dodávajú kapele v niektorých momentoch až írsky nádych (a potom že vraj východniarsky provincionalizmus!), sociálne motívy v textoch, dokonale vystihnutá mentalita jednoduchého bežného človiečika, akých sa pohybujú po celom svetovom Šariši miliardy. Pretože hláška „Tu je šicko porobeno, ľudze šedza a piju.“ neplatí len pre určité regióny. Papandreovci vám o tom potom bližšie...
Edo Klena raz povedal, že nie je vhodné interpretov z východu republiky dávať na koniec programu. Nuž teda hrali predposlední. Osobne ich vystúpenie považujem za vrchol programu. Vlastne jeden zo šiestich vrcholov, aby som bol spravodlivejší (a diplomatickejší). Čo sa týka účasti, podľa tej išlo jednoznačne o „najnavštívenejší“ koncert. Ta zme sebe i zašpivaľi...
Za takým krásnym pozadím ešte nehrali
Posledné vystupovali Živé kvety. Bolo mi trošku ľúto, že doplatili na časový sklz v programe, vzhľadom na pokročilú hodinu sa publikum už čiastočne preriedilo, kapela však aj tak ukázala, prečo na alternatívnej scéne patrí k tým najlepším. Charizmatická Lucia Piussi sa postaví na pódium a jednoducho vás má s prehľadom v hrsti. Istota na každom mieste, každý člen kapely vie, kde je jeho miesto, od minimalistických bicích až po ostatných členov. Lucia píše texty jednoduché, priamočiare, cítiť z nich veľké osobné nasadenie, nikdy nepoľavujúci boj za vlastný názor či už s ním súhlasíme, alebo nie. A všadeprítomná melanchólia je niekde len v náznakoch, niekde priamo na rovinu. Dojem z koncertu kapely, ktorá v prejave vsádza hlavne na úprimnosť, ani nemôže byť iný ako presvedčivý. A hneď v úvode vystúpenia Živých kvetov dostalo od kapely pochvalu aj Musko. Vraj „za takým krásnym pozadím ešte nikdy nehrali“. Celé fajn, atmosféra uvoľnená, v závere došlo aj na „Komíny“, ktoré si ktosi z publika vypýtal.
Underground si nezaslúži byť undergraundom
A na záver ešte raz. Podujatia ako eM Fest 2011 ukazujú inú tvár slovenskej muzikantskej scény. Hovoríme o undergrounde, ktorý si vlastne nezaslúži byť undergroundom v zmysle malej hrávanosti v rádiách a potlačovanej publicity. Až má človek niekedy dojem, že akékoľvek termíny tu už prestávajú byť dostatočne výstižné. Ktovie, čo za ľudia vyfabrikovali hranice medzi tzv. „mainstreamom“ a „undergroundom“ (alebo kto to aspoň tuší) a kto bol na tohtoročnom eM Feste, mi asi dá za pravdu. Pretože hovoriť by sa malo v prvom rade o kvalitnej muzike.
Autor: Peter Staríček
