Keď sa teraz zavčas rána, počas týchto pochmúrnych jesenných dní, vynorím pri Priori spoza banky a vyjdem na Ul. 29. augusta, okamžite sa proti vlastnej vôli zapletiem do bitky. Na streche Millenia je veľká obrazovka a na nej dookola prebieha zápas v thajskom boxe. Je to vlastne iba reklama. No aj keď mi Klárika povedala, aby som si veci okolo seba až tak nepripúšťal k srdcu, ja sa nedokážem odosobniť.
V útočiacom chlapíkovi na obrazovke vidím Život, ktorý ma presne tak, ako tento šampión, niekedy mláti hlava nehlava a aby som toho nemal málo, ešte ma pritom aj kope. Chabo brániaci sa pred výpadom Života na tejto obrazovke som ja. Už keď je so mnou veľmi zle, priskočí rozhodca a oddelí nás od seba. Aspoň že tak...
Je pravda, že pomedzi thajský box beží ešte aj za náprstok inej reklamy, no je jej tak málo, že vnímam len tú bitku. Kým prejdem za Millenium a reklamu mám za chrbtom, som z toho celý modrý s natrhnutým obočím, lebo neviem od bitky odtrhnúť zrak. Keby to hoci len na chvíľu preložili sekvenciami z kresleného seriálu No počkaj, zajac!, hneď by to bolo o čosi lepšie. V rámci mojej empatie, vžil by som sa do roly zajačika, ktorého síce Život-vlk neustále naháňa, no vždy sa mu na chvíľu podarí ubziknúť mu. Bolo by to síce stále o tom istom – človek schytáva tvrdosť Života, človek pred ňou uniká, no aspoň trochu by to bolo aj veselé. Keby si tak nejaký subjekt zaplatil na mestskej obrazovke reklamu s vlkom a zajacom, hneď by sa nám ľahšie išlo ráno do práce.
Autor: J.Migon
