MARTIN. Sedemnásť 70-ročných absolventiek Hospodárskej školy v Liptovskom Mikuláši a ich dvaja 80-roční profesori veselo spomínali na spoločné dva roky v školských laviciach v sobotu 26. novembra. Do Martina sa zbehli z celého Slovenska od Bratislavy až po Košice.
Vypisovala aj vysvedčenia
Paula Podhradská bola vždy organizačný typ „V našej triede som viedla triednu knihu. Keďže som vedela pekne písať, vypisovala som aj vysvedčenia. Všetky absolventky majú na mňa takúto pamiatku,“ zasmiala sa.
Pred piatimi rokmi sa „dievčatá“ stretli v mieste svojho štúdia. Tentoraz Paula Podhradská zmenila plány. „Štyrikrát ma operovali na chrbticu, takže som trošku imobilná. Povedala som si, že doteraz som chodila ja za nimi na Liptov, teraz môžu prísť ony za mnou,“ povedala hlavná organizátorka.
Babičky usadila do svojho bytu, ktorý našťastie nemala príliš zaplnený nábytkom, a tak sa doň všetky vošli. „Akurát mi chýbali stoličky. Tie som si musela požičať. Veľmi mi pomohla suseda i syn,“ pochválila spoluprácu.
Do bytu sa vošli i speváčky
Čestné miesto za vrchstolom patrilo triednemu učiteľovi Jánovi Jančíkovi, ktorý so svojím kolegom Jozefom Filom prišiel spod Tatier. Triedny si domov od svojich žiačok odniesol na pamiatku knihu Turiec- farebné srdce Slovenska.
A keďže dobrých ľudí sa všade veľa vojde, do bytu sa vošli aj členky folklórneho súboru Hradisko z Vrútok, ktoré pripravili pre spomínajúcu spoločnosť kultúrny program.
Nové mená spolužiačok nepoznala
Paula Podhradská neorganizovala stretnutie prvýkrát. Pred piatimi rokmi sa odhodlala usporiadať schôdzku na jubilejné päťdesiate výročie ukončenia štúdia. „Vzala som si telefónny zoznam a postupne som vyhľadávala podľa rodných priezvísk, pretože len zopár žien mi poslalo svadobné oznámenie, takže iba o nich som vedela, ako sa teraz volajú. Našťastie som našla všetky,“ spomína si na svoju snahu.
Na poslednom stretnutí ešte zopár babičiek chýbalo. „Neprišla napríklad spolužiačka z Pardubíc a jedna býva v Austrálii. Ale o tej správy nemáme,“ dodala Paula Podhradská.
Už sú v hore, v ktorej sa rúbe
Terajšie stretnutie bolo už štvrtým jubilejným, no zatiaľ tým najkrajším. Veď päťdesiatpäť rokov je už viac ako polovica storočia. Čas veľmi rýchlo plynie a zo šestnásťročných žiačok sú dnes dámy skrývajúce svoje skúsenosti v múdrosti šedín. Ich životný elán je obdivuhodný a nechýba im ani veľká dávka optimizmu. Ten je v dnešnej dobe dôležitý.
A čo vraví pani Paulínka o budúcom možnom stretnutí? „Ťažko nám je plánovať do budúcnosti, keďže my sme už v tej hore, v ktorej sa rúbe. Máme ale veľmi dobré vzťahy, ak nám bude zdravie slúžiť, určite sa ešte stretneme.“
Autor: Paula Beisteinová
