Ste vedkyňa, pedagogička, hospisová dobrovoľníčka, poslankyňa i športovkyňa. Pri pohľade na široké spektrum vašich aktivít mi napadá opýtať sa vás, či vôbec máte niečo, čo je vám cudzie?
- To sa ma ešte nik neopýtal. (smiech) Dalo by sa povedať, že ma nebavia jazykové a matematické vedy. Hlavne tie analytické...
Ako je to u vás s varením? Kto u vás varí počas Vianoc?
- Kým som mala matku, tak varila ona. Lebo rodina je matka... Ale pred piatimi rokmi zomrela, preto na Štedrý večer chodím k sestrám. Ale keby prišli ku mne, tiež by som ich vedela uhostiť tradičnými vianočnými jedlami.
Keď sa už stretnete so sestrami, aký máte program?
- Vzhľadom k tomu, že všetky máme už svoje roky, rozprávame sa najmä o zdraví a chorobe. Rýchlo preberieme aj politiku, pospomíname na detstvo a podobne. Naša rodina bola dobrá, súdržná, láskavá a prajná. Napriek krivdám a úderom, ktoré sme dostávali v známom ideologickom čase, Vianoce si pamätám ako nesmierne krásne obohacujúce katolícke sviatky.
Ako je to u vás s darčekmi? Hľadáte inšpiráciu pri ich kupovaní v obchodoch, alebo už viete čo a idete na istotu?
- V rozhovoroch občas niekto spomenie, čo by potreboval, čo by chcel a vtedy viem takýto moment využiť a kúpim mu to. Samozrejme, ak je to primerané. Viem vydržať a neprezradím ho. Niekedy však skutočne chodím po obchodoch a hľadám inšpiráciu. Najúspešnejší darček, ktorý som naposledy darovala, bol fotoalbum pre moju veľmi dobrú kamarátku. Našla som 300 fotiek, ktoré som jej založila do albumu. Bola som hrdá na seba, pretože jej skutočne ten darček vyrazil dych.
Ako si spomínate na Vianoce vášho detstva?
- Podľa toho, čo rozprávala matka a sestry, som vraj bola pokojné a radostné dieťa. Nezbedná som bola až na základnej škole. Problém bol zrejme v totalite, ktorá poznačila našu rodina. Dieťa to vníma po svojom, nerovnaký meter v škole chápe nespravodlivosť. Podľa mňa nie je nič horšie pre dieťa ako zažiť niečo podobné. Ale na to sú roky, aby sa s tým človek potom vyrovnal.
V dospelosti vám ale život doprial mnoho ocenení. Naposledy ste sa v júni stali Výnimočnou ženou Žilinského kraja. Ako ste reagovali na toto ocenenie?
- Je to minimálne zaujímavé. (smiech) Vedela som o tom, že ma priatelia chcú prihlásiť do súťaže, lebo som to musela podpísať. Nečítala som však prihlášku, ani to, čo o mne napísali. V poslednom čase som si len všimla, že majú o mňa zvýšený záujem. Nevedela som, čomu to mám priradiť. Musím povedať, že to bolo veľmi milé stretnutie. Súťaž veľmi rozumne rozdelili do viacerých kategórií. V každej sekcii boli tri víťazky – ja som vyhrala vo vede a výskume, kde najviac zavážilo, že som prvá profesorka patológie na Slovensku. Ostatné aktivity sú pri dlhom živote bežné.
Výnimočné ženy. Katarína Adamicová získala prvé miesto v kategórii vedy a výskumu. FOTO: ARCHÍV KA
Skutočne pri pohľade na všetky vaše aktivity ste výnimočná už len v tom, že sa im dokážete venovať. Ako to stíhate?
- Myslím si, že je to o disciplíne, ktorej som sa naučila už ako dieťa počas plaveckej kariéry. Dvojfázový tréning popri škole donúti človeka zorganizovať si na minútu presne, čo má kedy urobiť. Záleží aj na hierarchii hodnôt. Mojou prioritou je práca, ak ju musím odložiť napríklad pre zastupiteľstvo, tak si to musím odpracovať v sobotu alebo v nedeľu. Nik to za mňa neurobí – kvantum roboty musím oddiagnostikovať len ja. Všetky ostatné veci sú pre mňa oddych.
V ktorej pozícii sa cítite najviac doma? Ktorá vás najviac vystihuje?
- Som rozhodne v prvom rade lekárkou.
V posledných dňoch sa lekárske povolanie dosť skloňovalo v médiách. Myslíte si, že lekárskemu povolaniu prospela protestná akcia lekárov? Nestratili lekári v očiach pacientov kredit?
- Nech lekári akokoľvek klesnú v pacientových očiach, je to pacientova škoda. Nie lekárova. Lebo ak pacient prestane veriť lekárovi, nevylieči sa. Viera v konkrétneho človeka vie uzdravovať.
Vy ste protest tiež podporovali i keď v Martine bola situácia relatívne pokojná. Ako ho vnímate s odstupom času?
- Treba si uvedomiť, že štúdium medicíny je najdlhšie, pretože trvá minimálne šesť rokov. Je to najkomplikovanejšie špecializačné vzdelávanie, pretože kým získate atestácie, ubehne osem rokov. Následne vás kontrolujú päť rokov, aké odborné aktivity robíte. Mnohým lekárom ľudia vyčítajú platené účasti na odborných seminároch. Ale ak by im to firmy neplatili, tak si to nemôžu dovoliť. Napríklad len konferenčný poplatok v Londýne stojí od 500 do 800 eur, nuž mi teda povedzte, ak by som to chcela urobiť dva-trikrát za rok, z čoho by som to platila. Pritom odborné vzdelávanie je pre lekárov počas celého života nevyhnutné.
Čo je podľa vás kameňom úrazu v slovenskom zdravotníctve?
- Ja to vidím tak, že celý štrajk bol výkrik: Preboha spamätajte sa! Poisťovne nám platia len 65 percent výkonov, ale podľa Hippokratovej prísahy sme donútení pracovať. No tých zvyšných 35 percent pacientov už ošetrujeme zadarmo. Je to neudržateľný stav. Odborári len hovorili, že koľko by sme mohli zarobiť, ale ešte stále by to neboli rakúske platy. Celú Ars medicae (z lat. umenie liečby) zúžili na obchod a ak má byť zdravotníctvo obchod potom zdravotnú starostlivosť treba vyčiarknuť z ústavy, zákonov, prestaneme platiť poisťovniam a budeme chodiť k ľudovým liečiteľom. Ale keď štát raz garantuje, že bude mať svoju sieť zdravotníckych zariadení, prístupnosť a kvalitu, tak nech to aj plní.
Ako vyzerá váš bežný deň? Kedy ráno vstávate?
- Vstávam o piatej, aby som si zacvičila a o siedmej začínam v práci. Môj deň môže mať rôzne podoby – buď učím alebo ordinujem, robím cvičenia so študentmi alebo cestujem. Domov prichádzam okolo 20. h večer.
Ukazovateľom dnešnej uponáhľanej doby je telefonovanie. Voláte veľa?
- Nemám rada telefonovanie. Ako malé dieťa si pamätám, doma sme nemali telefón, ak sme čosi potrebovali, telefonovali sme z búdky na námestí za 20 halierov. Preferujem osobný kontakt. Musím sa ale priznať, že telefonujem veľa. Asi 95 percent z odmeny za pozíciu poslankyne miniem na telefón.
Vieme o vás aj „pikošku“, vraj všade cestujete výhradne bicyklom. Nechcete stratiť kondičku alebo je to váš obľúbený dopravný prostriedok?
- Jazdu na bicykli mám rada, nebolia ma nohy a pohyb pôsobí výborne na celý kardiovaskulárny systém. Na druhej strane, nikdy som nemala toľko peňazí, aby som si kúpila auto. Ak sa nutne potrebujem presunúť, mám jednu veľmi dobrú kamarátku, ktorá ma odvezie.
